(Alternatívne) PUTOVANIE 2021

V dňoch 19.7. – 24.7. sa stretla skupinka mladých ADOM-ákov spolu so sestrami a fr. Lukášom v krásnom prostredí Motyčiek. Tieto dni sa niesli v znamení putovania, kde sme zažili radosť zo zdolania vrcholov: Kozí chrbát, Prašivá, Veľká Chochuľa, Krčahy a poslednú púť sme mali do malebnej dedinky – Špania dolina. Náročnosť výstupov zľahčovala skvelá rodinná atmosféra počas celého nášho stretnutia; tiež čučoriedky a veľa kávy, ktorú mala všade a vždy poruke sestra Blažeja. Okrem posilnenia našich končatín sme si posilnili aj ducha, samozrejme štúdiom, ktoré je pre Rehoľu kazateľov tak typické. Tentokrát to bolo dielo Prečo byť kresťanom? od Timothyho Radcliffa. A čo by to bolo za Adomácke stretnutie bez dennej sv. omše, modlitby liturgie hodín, či ruženca? Ani teraz to nechýbalo a mali sme aj možnosť zakúsiť atmosféru mariánskeho pútnického miesta – Staré Hory, kde sme sa zjednotili v spoločnej modlitbe. Samozrejme každé putovanie je aj o prekvapeniach; tohto roku to bolo jedno veľké, ktoré sa udialo v Podkoniciach, kde sme sa stretli s druhou skupinkou pútnikov, ktorí putovali z Košíc do Zvolena s bratmi dominikánmi. Veď nečakané stretnutia sú tie najkrajšie! A ako to už býva, všetko pekné rýchlo zbehne, nuž teda už teraz sa všetci tešíme na ďalšie putovanie. V mene všetkých zúčastnených, za tieto krásne dni, ďakujeme sestrám a fr. Lukášovi! Klaudia « ‹ z 3 › »...

Sv. Mária Magdaléna – apoštolka apoštolov

Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ (Jn 20, 15) Už hľadanie nás stavia do pozície pútnika, ktorý reaguje na hnutia svojho srdca. Často nehľadíme správne, lebo sme zameraní na seba a nedávame priestor Bohu, ktorý nás hľadá ako prvý. No ON trpezlivo čaká na ten správny moment osobného stretnutia s NÍM. Práve keď sa Mária nahýna bližšie k hrobu s očami plnými sĺz, Boh ju prekvapuje, keď ju osloví menom: „Mária!“, ona sa obrátila a už videla toho, ktorého hľadala. Aké je oslobodzujúce, že je tu stále niekto, kto pozná aj nás, kto vidí naše utrpenie a sklamanie, má s nami súcit a kto nás volá po mene. Je to Boh, ktorý má starosť o náš život, chce ho pozdvihnúť a preto nás volá po mene. Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše do srdca, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Každý z nás má túto skúsenosť. Boh túži po našej osobnej premene a tiež po premene sveta a uskutočnil ju v tajomstve Zmŕtvychvstania. Mária by chcela objať svojho Pána, avšak on už smeruje k nebeskému Otcovi, zatiaľ čo ona je poslaná priniesť zvesť bratom: „Choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20, 17). Žena, ktorá bola pred tým, ako stretla Ježiša, v područí zla, stala sa apoštolkou novej a najväčšej nádeje. Jej príhovor nech nám pomáha prežívať túto skúsenosť v hodine nášho plaču, v hodine opustenosti, počúvať Zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý nás volá po mene a potom so srdcom plným radosti môžeme aj my utekať ohlasovať: „Videla som Pána“. Takáto skúsenosť osobného stretnutia s Pánom zmení aj náš život. Titulu sv. Márie Magdalény Apostolorum Apostola v cirkevnej tradícii dokladá Rabanus Maurus (9. stor.) a neskôr aj sv. Tomáš Akvinský. Jej úcta sa rozšírila od 9. storočia a kvitla aj v Reholi bratov kazateľov. Svedčí o tom Humbert z Romans: „Keď sa (Magdaléna) obrátila a dala sa na pokánie, dostala od Pána také milosti, že po blahoslavenej Panne sa na svete nenájde žena, ktorej by sa vzdávala väčšia úcta a ktorej by bola pripočítaná väčšia sláva v nebi“ Rehoľa kazateľov ju považuje za jednu zo svojich ochrancov a patrónov. Bratia a sestry všetkých dôb ju uctievali ako „apoštolku apoštolov“. Bol to aj sv. Ján Pavol II., ktorý venoval veľkú pozornosť dôležitosti žien v samotnom poslaní Krista a Cirkvi, a s dôrazom, zvláštnej úlohe Márie Magdalény ako prvej svedkyne, ktorá videla Vzkrieseného a prvej zvestovateľky, ktorá oznámila apoštolom Pánovo vzkriesenie (porov. Mulieris dignitatem, 16). Svätý Otec František povýšil jej slávenie na úroveň liturgického sviatku. Toto rozhodnutie urobil práve v kontexte Svätého roka milosrdenstva, aby ukázal význam tejto ženy,...

Olá, sv. Dominik nás volá…

„Olá, Olá. olá. Dominik nás domov volá“ bolo počuť pokrik na ihrisku, ale aj veľa iných veselých pokrikov k Dominikovi. Počas prvého prázdninového týždňa sa 83 detí z Petrovian a okolia tešilo zo zážitkov, ktoré im priniesol denný tábor. Tohto roku bol venovaný charizme sv. Dominika Guzmána. Deti počas jednotlivých dní spoznali jeho lásku k štúdiu, modlitbe i k ľuďom. Cesty na Mariánsku horu v Levoči a Štrbské Pleso boli aj pre ne príležitosťou k malému putovaniu. Pri záverečnom ceremoniáli malí i veľkí boli požehnaním poslaní kázať, aby to, čo vidia svojimi očami i srdcom, premieňali na lásku. Rovnako ako sv. Dominik. Slnečné dni priniesli aj zábavu z tvorivých dielní, tanca, nafukovacích hradov aj príjemného schladenia vodou. sestry z Petrovian « ‹ z 2 ›...

Júnové výnimočné dni z poza hraníc

Deň a noc v kláštore Aaaa, to neboli 12 apoštoli, ale 12 detí a mladých, ktorí prišli v stredu 9. júna 2021 do kláštora sestier dominikánok v Mukačeve. Podujatie zorganizovala sestra Lýdia. Sv. omša, adorácia a katechézy boli popretkávané spevom a modlitbami do neskorých nočných hodín. Súčasťou stretnutia bolo aj záhradné nočné kino, kde bol účastníkom premietnutý film s názvom: „ТИ ОСОБЕННЫЙ“ /Si výnimočný/. Napriek krátkemu spánku sa deti a mladí vrátili do svojich domov plní emócii a posilnení na duchu. Boli odhodlaní stať sa skutočnými apoštolmi Ježiša a uplatniť v živote všetko, čo im bolo darované na tomto stretnutí. Prvé sväté prijímanie Ďalšia krásna udalosť sa uskutočnila 20. júna 2021 v Mukačevskej katedrále. Trinásť detí pristúpilo v tento výnimočný deň po prvýkrát k sv. prijímaniu. Sviatosť zmierenia, ktorú deti prijali pred prvým prijatím Eucharistie, sa tiež zapísala do ich jemného srdca. Deti najprv pálili hriechy v malej nádobe ukrytej v srdci pod obrazom Božieho Milosrdenstva. Potom si všetci zapálili svoju sviecu od Paškála. A tak 13 veľkých sviec horelo pred Božím Milosrdenstvom ako znak vďaky za veľký dar odpustenia hriechov. Títo malí „svedkovia viery“, ktorých na prijatie sviatosti pripravila sr. Lýdia OP, prijali Pána Ježiša za hojnej účasti príbuzných a veriacich Mukačeva. Výstup na horu Plyšku Na Ukrajine už majú mesiac prázdnin. A tak sr. Lýdia zorganizovala vystúp na horu Plyšku s malou skupinkou detí a spolu s kňazom Eugenom a bohoslovcom Slávikom. Počas sv. omše na horách mali možnosť vidieť sviatostného Ježiša v rukách kňaza a súčasne vidieť aj krásne hory, planinu a stromy, kolíšuce sa vo vánku. Spev vďaky po sv. prijímaní sa vznášal vo vzduchu a bolo ho počuť široko-ďaleko....

Svoje srdce zanechala na Ukrajine.

Aj keď väčšinu svojho života prežila v Petrovanoch, predsa sa do sŕdc mnohých zapísala ako misionárka Ukrajiny. Sestra Marcela sa narodila 13. novembra 1931 v Kendiciach pri Prešove, ako najmladšia z troch súrodencov. Už od rannej mladosti inklinovala k zasvätenému životu. Prvé kontakty so sestrami nadviazala počas zbierok, keď sestry prichádzali do Kendíc. Veľmi rada im pri tom pomáhala. Jej túžba po zasvätenom živote bola taká silná, že po ukončení štvrtej triedy meštianskej školy odmietla pokračovať v ďalšom štúdiu a bez vedomia rodičov si podala žiadosť k sestrám dominikánkam. Až po obdržaní kladnej odpovedi sa priznala svojej mame, ktorá ju v jej túžbe podporila. Dňa 3. mája 1949 nastúpila do kandidatúry v konvente sestier dominikánok v Košiciach, kde však ostala iba do momentu likvidácie kláštorov v auguste 1950. Keďže v tom čase bola len postulantkou, musela sa vrátiť domov. Už v septembri toho istého roku však dostala pozvanie od sestier z Petrovian, že ak chce, môže nastúpiť do práce ako sanitárka v Ústave sociálnych služieb MUDr. Vl. Pospíšila. Napriek odhováraniu viacerých duchovných otcov, ktorí vnímali hrozbu nastupujúceho režimu, vrátila sa späť k sestrám. To jej umožnilo tajným spôsobom pokračovať v rehoľnej formácii. Dňa 27. apríla 1951 vstúpila do noviciátu, 17. augusta 1952 zložila prvé sľuby a 5. júna 1966 svoje doživotné sľuby. Počas svojho viac ako 40-ročného pôsobenia v Petrovanoch prešla rôznymi pracovnými pozíciami: od sanitárky až po zdravotnú sestru. Postupne si doplnila vzdelanie na strednej zdravotnej škole v Prešove, ktorú v roku 1958 ukončila maturitou. Prácu s chorými si zamilovala, pretože ako sama vo svojom životopise uvádza: „od mladosti túžila pomáhať ľuďom odkázaným na pomoc iných“. Po nastúpení do dôchodkového veku bola v r. 1996 asignovaná do Košíc, kde pracovala na školskej vrátnici Gymnázia sv. Tomáša Akvinského. Už v priebehu svojho krátkeho pobytu v Košiciach viac krát navštívila rozbiehajúcu sa misiu na Ukrajine, ktorú si zamilovala a kam bola 27. februára 1998 vyslaná. Počas svojho viac ako 15-ročného pôsobenia vo Fridišove a v Mukačeve sa sr. Marcela venovala rôznej činnosti. Ošetrovala chorých, nosila im sv. prijímanie, rozdávala humanitárnu pomoc, navštevovala núdznych, starala sa o kostol a ako sama skonštatovala, najviac slúžila ako šoférka. Často sprevádzala sestry i otca Svorada OP na misijných cestách po Ukrajine. Zatiaľ čo on spovedal, ona sa modlila. Mnohí si na sr. Marcelu spomínajú ako na ženu modlitby. Do svojich modlitieb zahŕňala všetkých, s ktorými sa stretávala. Pre každého mala slovo prijatia i povzbudenia. Prácu na misiách prijímala ako Božiu vôľu. Určite jej nebolo ľahko, keď sa v r. 2013 zo zdravotných dôvodov musela vrátiť na Slovensko do Dunajskej Lužnej. Ani veľká vzdialenosť však nepretrhla väzby, ktoré ju spájali s ľuďmi na Ukrajine. Vždy keď sa naskytla príležitosť, spojila sa s nimi telefonicky, či cez skype, no hlavne všetkých zahŕňala do svojich modlitieb. Do poslednej...