Currently Browsing: Zamyslenia

List dominikánskej rodine na Ukrajine

Drahí bratia a sestry v sv. Dominikovi, náš brat Jarosław Krawiec OP, vikár ukrajinskej provincie, ma požiadal, aby som vám všetkým napísal list. Robím to s hlbokým vedomím nevhodnosti čohokoľvek, čo môžem povedať. Čelíte brutálnemu a nezmyselnému násiliu, ktoré presahuje čokoľvek, čo som kedy zažil alebo si viem predstaviť a preto odpustite chudobu mojich slov. ,,Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“ (Mt 28,20) Milióny ľudí utiekli z Ukrajiny a našli útočisko v susedných krajinách, najmä v Poľsku, ktoré inšpirovalo svet svojím veľkorysým prijatím. Vďaka Bohu, že našli bezpečie a istotu ďaleko od konfliktu. Ale ďakujeme aj Bohu, že ste zostali, ukrajinskí a poľskí bratia a sestry, rehoľníci a laici, keď to bolo možné. Na celom svete ľudia čítajú listy brata Jaroslawa a všetkých nás dojalo, keď napísal: „Rozhodli sme sa zostať spolu s ľuďmi na Ukrajine. Z Charkova sme odišli až vtedy, keď mesto vrátane okolia nášho domu začali bombardovať.“ Zmŕtvychvstalý Pán povedal svojim učeníkom: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Vaša stála prítomnosť je znamením Pána, ktorý zostáva na Ukrajine aj teraz a už navždy. Niekedy najdôležitejšou vecou, ​​ktorú môžeme urobiť, je len byť s ľuďmi v čase ich núdze. Syn človeka povedal: ‚Bol som chorý a navštívili ste ma.‘ (Mt 25,36) Rowan Williams, bývalý anglikánsky arcibiskup z Canterbury povedal: ‚Neodchádzam‘  a to je jednou z najdôležitejších vecí, aké kedy môžeme počuť.“ Ako rád by som bol teraz s vami. Keď budete chcieť, aby som sa vrátil, urobím tak hneď, ako to bude možné! Mám tak krásne spomienky na moje návštevy Ukrajiny keď som bol magistrom rehole. Bol som očarený krásou Kyjeva, kde robíte toľko dobrej práce, učíte v Inštitúte sv. Tomáša Akvinského, kážete a publikujete. Spomínam si na rušné mesto Fastiv, kostol s medenou strechou a náš veľmi skromný​ kláštor zložený z barákov, ktoré očividne používate aj dnes, čo svedčí o záujme bratov o misiu a nie o vlastné pohodlie! Potom tu bol tichý Čortkov so spomienkami na dominikánov umučených NKVD a s takým počtom miništrantov v kostole, že som ich nevedel spočítať! Spomínam si na mnohé nezabudnuteľné návštevy – napríklad v biskupskom paláci v historickom Žitomyre, kde, ako som smutne počul, rakety teraz ničia domy ľudí. Dominikánska prítomnosť sa od mojej poslednej návštevy značne rozrástla a neviem si predstaviť, aké to je pre tých, ktorí dnes žijú v Charkove blízko ruských hraníc, ktorý bol vystavený toľkým raketovým útokom. Viem, že aj v Chmelnyckij a Ľvove sú dominikáni –  tieto mestá až do nedávnych raketových útokov vyzerali celkom bezpečne. Všade, kde som na Ukrajine prišiel, som sa stretol s vrúcnym...

Najkrajšie umelecké dielo

Dievčatko sa prechádzalo sem a tam vo svojej malej izbe a hľadalo nejaké pekné umelecké dielo. Keď prechádzala okolo zrkadla, zrazu zastala, pretože si všimla niečo zvláštne. Otočila sa a v zrkadle uvidela tvár, ktorá sa na ňu usmieva. „Kto si?“ opýtala sa. „Som to najkrajšie umelecké dielo,“ odpovedala tvár v zrkadle. „Zvláštne. Nikdy predtým som ťa nevidela v žiadnej z galérií. Povedz mi teda, čo je na tebe také výnimočné?“ „Pozri sa na moje oči. Vidíš ten čierny kruh obklopený modrým na bielom pozadí? Čierny kruh sa nazýva zrenica oka. Vďaka nej vidíš krásu okolo seba. Nachádza sa v strede oka a je obklopená modrým kruhom. Vyzerá ako jasná obloha. Aj keby si sa veľmi snažila, nikdy sa ti nepodarí namiešať presne takú istú modrú farbu. Každý človek má svoju jedinečnú farbu očí. A biele pozadie jednoducho zvýrazňuje ich krásu. Ďalej sú tu očné viečka. Sú ako dve brány, ktoré chránia tvoje oči, pretože si uvedomujú, aké dôležité sú tvoje oči.“ „Rozumiem. A čo tie bodky po celej tvári? Aký majú význam? Zdajú sa mi škaredé.“ „To sú pehy.“ Najväčší Umelec ich maľoval jednu po druhej s láskou a nehou. Každá z nich má iný tvar a veľkosť. Môj Umelec ich nazýva ‚znamienkami krásy‘, pretože vďaka nim je tvoje pokožka jedinečná a odlišná od pokožky ostatných.“ „Zdá sa mi, že tvoj Umelec vedel, čo robí. Povedz mi, prosím, niečo o tej veci pokrytej pehami, ktorá je pod očami.“ „To je nos. Aj každý nos má inú veľkosť a tvar. Pomáha ti dýchať vzduch, ako aj rozlíšiť mnoho druhov vôní a pachov. A pomáha tvojím ústam, aby si viac vychutnali jedlo.“ „Ústa? Myslíš tú veľkú dieru pod nosom? Ako im pomáha nos?“ „V ústach máš jazyk.“ Je pokrytý malými chuťovými pohárikmi, ktoré ti pomôžu vychutnať si jedlo. Vždy, keď vidíš alebo cítiš vôňu jedla, niečo to v tebe evokuje. A nakoniec, keď jedlo ochutnáš, chuť dokončí skladačku a vnímaš ho ako jeden ucelený obraz. Ústa však majú ešte jednu dôležitú úlohu – komunikáciu. Buď však opatrná. Slová, ktoré vyslovia môžu byť sladké ako med alebo ostré ako nôž. Jeden z priateľov môjho Umelca prirovnal jazyk k dvojsečnému meču. A je to skutočne tak… Ľudská tvár je taká krásna a úžasná vec a vždy nesie črty môjho Umelca.“ „Tvoj Umelec musí byť potom múdry muž.“ Je taký slávny a skvelý ako Da Vinci, Monet alebo Michelangelo? „Je oveľa väčší ako ktorýkoľvek z nich. Oni zomreli a ich sláva nakoniec pominie. Môj Umelec však stále žije a jeho sláva potrvá naveky.“ „To...

Keď teraz znamená navždy

Kto z nás nemá rád adventné obdobie. Táto radosť možno čiastočne súvisí s očakávaním Vianoc, ktoré si pamätáme z detstva. Radosť z nájdenia skrytých vianočných darčekov, sladká chuť medovníkov, ktoré čakajú na svoj čas, vôňa vianočného borovicového stromčeka, ktorý nám Ježiško priniesol počas nášho nočného detského spánku. S prichádzajúcou dospelosťou sa advent stal časom intenzívnej prípravy na vianočné obdobie a akéhosi vnútorného napätia, či stihneme pripraviť všetko potrebné. V tomto predsviatočnom napätí však dúfame, že dokážeme zísť aj do skutočnej hĺbky adventu. Život človeka je poznačený neustálym čakaním. Na niečo, na niekoho, kým niečo skončí, kým niečo začne. Myslíme si, že až vtedy budeme skutočne žiť. Posledné dva roky žijeme v úzkostnom očakávaní ústupu a skončenia pandémie. Prišla ako temnota do našich životov, jedna z viacerých, ktoré sprevádzajú život človeka. Napriek tomu slová evanjelistu nás povzbudzujú:  „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, blíži sa vaše vykúpenie.“  Ak sme Ježišovými  učeníkmi, potrebujeme schopnosť vidieť prichádzajúce Svetlo, ktoré sa stalo Telom a zostáva navždy medzi nami. Potrebujeme žiť teraz, nie potom. Potrebujeme vidieť neviditeľné Svetlo, ktoré rozptýli všetky naše temnoty a pomýlenia. Vpustiť ho do nášho života a žiť s Ním. Aby potom, keď príde na konci dejín, nás neprekvapilo, ale aby sme dokázali pred Ním stáť vzpriamene a so zdvihnutou hlavou. Preto bdejme, buďme pozorní na všetko vonkajšie, čo nás odpútava od života v prítomnosti. Nevadí, že niekedy „slabšie vidíme“ a niekedy k nám vstúpi tma, lebo Svetlo je dostatočne silné, aby ju rozptýlilo. A počas rorátnej sv. omše s radosťou spievajme „Roste, nebesá, z výsosti, z oblakov prš Spravodlivého. Otvor sa zem a zroď...

„ Hľa tu som, pošli mňa !“ ( Iz 6,8 )

Poznáme veľa slov, ktoré sa skladajú len z niekoľkých písmen. No slovo misie je niečím zvláštnym. V tomto slove sa ukrýva obrovská hĺbka, veľká úloha a poslanie každého človeka, ktoré mu dal sám Stvoriteľ. Veľmi radi si prezeráme fotky misionárov v kruhu afrických detí alebo dospelých. Nemáme však ani len predstavu o tom koľko námahy a práce na sebe je potrebné vynaložiť pri prijatí tohto poslania, koľko odriekania a síl  musí človek vynaložiť na to, aby dokázal spoznať a  prijať cudziu kultúru, prekročiť prah svojho ja, prijať inú mentalitu naučiť sa nový jazyk, prijať iné zvyky správania či stolovania, zahrňujúc aj iné, pre nás Európanov nezvyklé jedlá. Nie je možné ľudskými slovami vyjadriť koľko milosti, sily a svetla Ducha Svätého dostáva každý misionár od Boha, aby zvládol toto poslanie. Ak vyslovíme slovo misie, máme obyčajne na mysli ďaleké krajiny, ale je dôležité rozpoznať misie aj doma: vo svojej, či v susednej krajine, dokonca aj medzi najbližšou rodinou. Byť misionárom tam, kde už ľudia majú aké – také poznanie o Bohu, o Kristovi, je ťažšie, ako v zemi, kde ho vôbec nepoznajú. Misia je vlastne služba. Každý misionár, ktorý chce, aby jeho ohlasovanie bolo presvedčivé a účinné, musí denne pretvárať svoje srdce tým istým slovom, ktoré sám ohlasuje. A najpresvedčivejšie je to slovo, ktoré je premenené na konkrétny skutok. Najzrozumiteľnejšou rečou, ktorej každý rozumie, je reč vlastného príkladu. Misie – to je nesmierne dielo milosrdenstva nielen duchovného, ale aj materiálneho. Boh sám hovorí o milosrdenstve, ale ho aj vyjadruje a konkretizuje vyslaním svojho Syna na túto zem. A taktiež Ježiš vlastným príkladom a v sebe samom stelesňuje milosrdenstvo vo svojej osobe. Misionár je ako dopravná značka, ktorá na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase ukazuje cestu. Každá dopravná značka je upevnená na nejakom stĺpe. Podobne je to aj s misionárom. Na to, aby jeho služba bola plodnou, potrebuje byť upevnená. Jej oporou je modlitba, obeta, pôst a niekedy aj materiálna pomoc. Aj v tomto roku, ako každý rok, sme slávili misijnú nedeľu, ktorá pripadla na predposlednú októbrovú nedeľu. Sv. Otec vydáva každý rok na tento deň posolstvo, v ktorom povzbudzuje veriacich k misijnej horlivosti za šírenie viery. Zmysel tohto dňa veľmi pekne vyjadril pápež Ján Pavol II, keď povedal, že misijná nedeľa je zvláštnou príležitosťou, ktorá pripomína všetkým veriacim platnosť misijného povolania, ktorú Boh vložil do každého srdca. Misie sú teda vecou a záležitosťou všetkých ľudí. Záleží teda na nás, ako sa k tomu poslaniu postavíme. Čo teda máme robiť a ako pomôcť misiám a misionárom? Predovšetkým máme zvlášť pamätať vo svojich modlitbách na misionárov a misijné poslanie Cirkvi. Naše modlitby a dary sú oporou pre misionárov a môžu im pomôcť pri výstavbe škôl, zdravotných zariadení, a  tak aj...

Bež, duša moja, bež …

Končiaci sa  Jubilejný rok  slávený v našej reholi, v ktorom si  pripomíname 800-té výročie narodenia sv. Dominika pre nebo i jeho duchovný odkaz  znázornený obrazom Mascarelly, upriamuje náš pohľad na život spoločenstva bratov Rehole kazateľov, ktorý pokračuje v dejinách. V kontexte večnosti obraz poukazuje na budúcnosť definitívneho spoločenstva členov rehole – spoločenstva v nebi. Toto nebeské spoločenstvo dokázal majstrovsky zviditeľniť bl. Fra Angelico (1395-1455) obrazom  Posledného súdu. Okrem vážnosti udalostí „posledných vecí“ obraz  fragmentom tanca anjelov znázorňuje biblické tušenie toho,  „čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“ (1 Kor 2,9). Spasený, blažený človek je anjelmi pozývaný do tanca. V malom priestore zdieľa spoločenstvo s mnohými nebeskými oslávencami. Výjav tanca anjelov je obrazom Božieho tanca lásky. Poukazuje na vzájomné prenikanie troch božských osôb a ich vzájomný vzťah dávania a prijímania. Sv. Ján Damascenský (650-754) vyjadruje trojičnú vzťahovosť pojmom perichoresis, čo v pôvodnom význame slova znamená „chodiť dookola“.  V gréckom prostredí týmto pojmom je označený svadobný tanec aspoň troch osôb pohybujúcich sa v kruhu, pričom v hudobnom tanečnom tempe  vytvárajú jeden tanečný celok. U Damascenského pojem perichoresis odkazuje na spoločenstvo Trojice. Každý, kto sa necháva preniknúť Božou milosťou a láskou, dostáva účasť na tanci s Bohom. V spomenutom obraze Fra Angelico zapája do božskej perichoresis nielen postavy anjelov, ale i ľudských nebeských oslávencov, medzi ktorými môžeme zazrieť mnohých členov našej rehole. V biblickom kontexte je tanec časom intímneho prežívania blízkosti Boha. Je synonymom osláv, radosti a slobody. Pohľad na radostný tanec anjelov a  zvítavanie sa s oslávenými bratmi a sestrami akosi zhmotňuje nebeské prostredie. A nás, ktorí máme reálnu účasť na ďalšom utkávaní pomyselnej nite rehole,  pozýva k netypickej a predsa srdcu blízkej forme modlitby. V nej  zasnúbenie nadobúda vôňu plnosti a neba. Sr. Alberta...

« Predchádzajúce články

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes