Bl. Imelda okúsila plnosť pokoja

V čase, keď sa Ježiš lúčil so svojimi apoštolmi, vyzval ich k tomu, aby sa ich srdce nevzrušovalo, a aby neboli zmätení jeho odchodom. Skôr, ako odišiel k Otcovi, zanechal im úžasný dar pokoja. Tento pokoj sa rodí z lásky, ktorá je silnejšia ako smrť. Ak sa naplní aj naše srdce pokojom, už to viac nebude srdce vystrašené a plné úzkostí. Budeme mať pokoj toho, kto vie odkiaľ prichádza a kam ide, pokoj vzkrieseného Ukrižovaného. Verím, že bl. Imelda tento pokoj okúsila v plnosti. Ak máme vieru, môžeme predčasnú smrť tejto mladej dievčiny vnímať vo svetle jej silnej lásky k Ježišovi. V momente, keď ho prvýkrát prijala, nebola vystrašená svojím odchodom, ale premožená plnosťou krásy jeho príchodu. Každá svätá omša je pre nás príležitosťou prežiť úžasnú skutočnosť, že sme obdarované pokojom toho, ktorý prichádza medzi nás. Obrad prijímania začína naším spoločným recitovaním modlitby „Otče náš“. Keď potom celebrant prosí o pokoj a jednotu pre celú Cirkev, odvoláva sa priamo na slová zo svätého evanjelia podľa Jána: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“. Ďalej nás vyzve, aby sme si dali znak pokoja. Napokon nasleduje lámanie chleba a spev „Baránok Boží“. A toto všetko predchádza nášmu prijímaniu Krista v Eucharistii. Čo nám tieto slová a gestá, každodenne opakované, chcú povedať? Ako sa máme nastaviť, aby nám pomohli k premene rozrušených, vystrašených a nepokojných sŕdc? Myslím si, že tým najdôležitejším, o čo sa máme usilovať, je postoj vďačnosti. Veď to nie je samozrejmé, že sa spájame do jedného „my“, keď sa obraciame na nášho spoločného Otca ako jeho milované deti. Nie je tiež samozrejmé, že nás Boh stavia vedľa sestier a bratov, ktorí nám sprostredkúvajú Boží pokoj. Všetko je to draho zaplatené krvou Ježiša – rozlomením jeho tela z lásky k nám. Môžeme byť pokojní  vo všetkých životných situáciách, ak uveríme, že jeho láska je silnejšia ako hriech a on sa stal pre nás víťazným Baránkom. On skutočne zvíťazil nad našimi neprávosťami, pochybnosťami, nedôverou, nepokojom, slabosťami. A tým, že sa s ním zjednocujeme vo svätom prijímaní, robí nás silnými, pokojnými a odvážnymi. Pre sv. Katarínu Siensku dosiahnuť pokoj znamenalo dosiahnuť tretí stupeň zjednotenia s Kristom na úrovni úst: “Vieš , že pokoj je udeľovaný na ústa. V tomto treťom stave nachádza duša tak pevný pokoj, že jej ho nikto nemôže vziať…“ (Dialóg, 76) Sr. Karola...

Sv. Katarína Sienská, žena veľkých túžob

Sv. Katarína Sienská, žena veľkých túžob 29. apríl, sviatok Sv. Katarína Sienská žila v 14. storočí, v období poznačenom nepokojmi a rôznymi nábožensko-spoločenskými ťažkosťami. Narodila sa 25. marca 1347 v Siene a zomrela 29. apríla 1380 v Ríme. Už ako šesťročná prežila veľmi silnú duchovnú skúsenosť s Ježišom, ktorá jej umožnila preniknúť do tajomstva nekonečnej Božej lásky a rozhodujúcim spôsobom poznačila celý jej život. Na základe tejto skúsenosti Katarína premenila svoj život na neustále hľadanie a ohlasovanie Lásky, po ktorej vášnivo túžila a ktorú milovala. Počas dospievania sa často utiekala do samoty, aby sa modlila a konala pokánie, čím sa dostávala do neustálych konfliktov so svojou matkou. Silno priťahovaná dominikánskou spiritualitou už ako 16- ročná vstúpila medzi tzv. „mantelate“ – dominikánske laičky – a to aj napriek nesúhlasu svojich rodičov. Európa, v ktorej Katarína žila, bola veľmi podobná tej našej, poznačená násilím a neistotou z budúcnosti: pápež sa utiahol do Avignonu, čo rozdelilo Cirkev a spoločnosť, mestá trápil čierny mor, poklesla vitálnosť v Cirkvi, objavovala sa kríza náboženského života a strata zmyslu. Katarína sa nepoddala týmto ťažkostiam. Rozhodujúcim spôsobom vstúpila do živých ekleziálnych a spoločenských polemík svojej doby. Osobne alebo prostredníctvom listov sa obrátila na náboženské a politické autority a jasne im pripomenula ich chyby a kresťanské povinnosti. Neváhala vyzvať pápeža, aby nabral odvahu a vrátil sa do Ríma. Navštevovala väznice, chudobné mestské štvrte, nemocnice, kde hľadala opustených, trpiacich a zabudnutých ľudí. Horela túžbou priniesť každému Božiu lásku a Božie milosrdenstvo. Katarínino dielo Katarína po sebe zanechala bohaté dielo, ktoré nám umožňuje poznať jej učenie. Ide o jej spisy, ktoré sú známe pod názvom Listy, Dialóg a Modlitby. Katarínine Listy sú veľmi dôležitým literárnym a historickým materiálom. Adresovala ich skoro všetkým spoločenským vrstvám: dvom pápežom, panovníkom, ale aj jednoduchým remeselníkom či členom svojej rodiny. Jej zbierka obsahuje aktuálne 381 listov. No nie je vylúčené, že v knižniciach starých konventov sa môžu nachádzať ďalšie jej listy. Dialóg je spisom, vďaka ktorému bola v roku 1970 vyhlásená, ako prvá žena v dejinách, za učiteľku Cirkvi. Ide o výmenu otázok a odpovedí medzi Katarínou a tajomným Božím hlasom, ktorý v hĺbke jej duše odpovedá na otázky týkajúce sa najdôležitejších problémov ľudstva. Katarína toto dielo diktovala svojim asistentom na základe výnimočného zjavenia, ktoré mala dva roky pred smrťou. Modlitby, ktoré sa nám zachovali, nediktovala, ale keďže mala zvyk modliť sa nahlas, jej učeníci zapisovali to, čo hovorila. Zbierka, ktorú máme k dispozícii, obsahuje 26 modlitieb, no v skutočnosti ich bolo omnoho viac. Katarína a hľadanie pravdy Čím môže Katarína Sienská osloviť súčasného človeka? Aký význam má jej učenie v dnešnej dobe? Katarína bola ženou veľkých túžob. Túžila po poznaní pravdy. Často si kládla otázku o vlastnej identite: „Kto som?“ Táto otázka znepokojuje aj mnohých...

Kázanie zo žltého domu: Ráno nového života

Keď Ježiš zomrel, pochovali ho. Jeho telo sa nachádzalo v hrobe. Hrob predstavuje miesto, kde sú vložení všetci ľudia – mladí, starí – bez rozdielu, ako žili svoj doterajší život na zemi. Je to akoby pamätník človeka, ktorý je vybudovaný z úcty živých k mŕtvym, ktorých milovali. Kristus však zomrel a bol vložený do hrobu nielen z úcty k jeho telesným pozostatkom, ale aj preto, aby sa po svojom zmŕtvychvstaní stretol so stvorením, ktoré vykúpil zo zla hriechu. Preto smrť už nie je jediným cieľom alebo zlyhaním našej životnej cesty. Práve to ráno prvého dňa v týždni je veľkým prekvapením –  je to prítomnosť prázdneho hrobu. Kristus vstal z mŕtvych, už ho niet v prázdnote hrobu. K Ježišovmu hrobu prichádza Mária Magdaléna. Ona stála pod Ježišovým krížom a teraz hnaná nie zvedavosťou, ale láskou hľadá Ježiša tam, kde ho mŕtveho uložili. Očistená Ježišovou láskou, ako prvá má možnosť vidieť a stretnúť Ježiša. Prichádza „ráno, prvého dňa v týždni, ešte za tmy…“ (Jn 20,1) v čase, keď už svitá, ale slnko ešte neosvetľuje zem. To predstavuje vnútorný stav Márie Magdalény – je v nej svetlo lásky, ktorá ju ženie k Ježišovmu hrobu, no zároveň ešte aj tma zmätku a neistoty, že nevidí Milovaného. „… videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: Odniesli Pána a neviem, kde ho položili.“ (Jn 20,1-2) Je to až nemysliteľné, ale kameň predstavuje pre Máriu Magdalénu istotu, že Ježiš je v hrobe. A táto istota jej je vzatá. Ešte nepochopila, že láska premáha smrť. Hovorí sa, že oko je bránou do srdca človeka. Skutočnosť je pre človeka taká, ako ju vidí. Kameň predstavuje istotu, že Láska je v hrobe, no zároveň aj prekážku, ktorá človeka oddeľuje od Lásky. Podobne aj v našich životoch môže byť tento „kameň istoty“ prekážkou prežívania radostného života naplneného láskou k Bohu, k blížnym i k sebe samému. Dovoľme Ježišovi odstrániť tento kameň falošnej istoty z nášho života. Nechajme sa preniknúť Jeho milujúcou láskou a očistiť sa od všetkého, čo nám prekáža vo vzťahu lásky k nemu a k blížnym. Dovoľme aj našim blížnym, aby nám pomohli odstrániť kameň, ktorý nám bráni „vyjsť z nášho hrobu“ nepochopení, zlyhaní. Možno to bude pre nás prekvapivé a bolestivé. No skúsme prijať ponúkanú lásku a pozornosť našich blízkych. Lebo len láska má oči k videniu pravdy. Aj Ježiša Krista „vidí“ len ten, kto ho kontempluje s láskou. Zaujímavosťou je, že apoštolovi Petrovi, ktorý zaprel Ježiša, je ako prvému oznámené, že Ježišov hrob je prázdny. Presvedčí sa o tom, až keď vstúpi do prázdneho hrobu. Peter zakúsil to, čo nás robí Ježišovými učeníkmi – Pánovu vernosť v našej nevernosti. V evanjeliu zaznieva podrobný popis uloženia plachiet a šatky, ktorú...

Kázanie zo Žltého domu: Na Palmovú nedeľu

Silné reči nás niekedy valcujú ako vlny. Najmä tie vlastné. Ježiš dnes neprednáša obhajobu, ktorá by vyrážala dych. Hovoril s mocou, keď bol na to čas. Teraz mlčí s mocou, lebo nastal čas mlčať. Veľké slová sa niekedy stanú prázdnymi figúrami, ktoré naháňajú strach namiesto toho, aby zasievali život. Čas ohlasovania pôstnych výziev pominul. Nastal čas blízkosti pri Kráčajúcom do Jeruzalema. Viac ako hodnoteniu plnenia predsavzatí a zapierania venujme v týchto dňoch čas Mlčiacemu. Autorka kázne a veršov: postulantka Mirka....

Kázanie zo Žltého domu: Vzkriesenie Lazára

„Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ – týmto odkazom Marty a Márie to všetko začalo. Modlitbou príhovoru za ich brata Lazára, ktorého s Ježišom spájalo priateľské puto. Keď však Ježiš k nemu prišiel, Lazár už nebol medzi živými. Jeho telo štvrtý deň nehybne ležalo v zapečatenom hrobe. Ježiš, ako pravý Boh, o tom všetkom vedel, no zámerne sa rozhodol, že bude s príchodom k chorému priateľovi niekoľko dní meškať. „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili.“ – vysvetľuje nechápajúcim učeníkom. Často je konanie Boha pre nás nepredvídateľné a vymyká sa naším logickým úvahám a očakávaniam. Nikdy presne nevieme, čím nás Boh prekvapí a ako zasiahne do nášho života. Evanjelista Ján nám v príbehu o vzkriesení Lazára akoby poodkrýva závoj, ktorým je Boh zahalený pred našimi očami, a predstavuje nám Ho novými menami: „Ja som vzkriesenie a život.“ „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. Veríš tomu?“ – pýta sa Ježiš Marty. A stojac pred Lazárovým hrobom ďalej dopĺňa: „Ak uveríš, uvidíš Božiu slávu.“ Následne odvalili kameň spred jaskyne. Ježiš upriamuje svoj pohľad na nebo a hovorí s Otcom. Vždy ma fascinuje toto Ježišovo hlboké spojenie s Otcom – ako sa k nemu modlí, ako s ním komunikuje. Zmocňuje sa ma bázeň, keď si predstavím Ježiša, ako volá silným hlasom: „Lazár, poď von!“ „A mŕtvy vyšiel.“ – konštatuje evanjelista. Ježišovo slovo má moc, lebo je slovom Boha. V závere state ešte čítame o tom, že mnohí zo Židov, ktorí tam vtedy boli, uverili v Neho. Nie teda všetci prítomní, ale mnohí… Na ktorej strane som ja? Tam, kde sú tí mnohí, alebo na strane tých ostatných? Ak si človek zatvrdí srdce pred Bohom, nie je schopný zachytiť žiaden zo zázrakov či znamení Boha vo svojom živote, či v životoch ľudí okolo seba. Je tu však ešte jedna možnosť: čo keď sa nachádzam v hrobe práve ja? Ležím tam nehybne, rezignovane a bezmocne, možno „vypnutá“ od akýchkoľvek emócií. Čo keď som sa ocitla v hrobe hriechu, beznádeje, nedôvery či pochybností vo viere? Zavolá Ježiš aj na mňa: „Poď von!“? Niekto sa však za mňa prihovára u Otca… Budem teda trpezlivo čakať. Ako zrnko v zemi, ktoré musí najprv odumrieť, aby z neho povstal nový život – a aj ten mu je darovaný, podobne ako sa to stalo aj nášmu bratovi Lazárovi. Boh môže vstúpiť do nášho života aj mimoriadnym spôsobom – prekvapí nás a zavolá na nás silným hlasom: „Poď von a ži!“ sr. Gabriela Bieliková...