Dominik de Guzman (1170-1221), zakladateľ Rehole kazateľov sa narodil v Caleruege (Španielsko) niekedy okolo roku 1170-1173 v šľachtickej rodine ako tretí syn dona Felixa Guzmana a Jany z Azy. Filozofiu a teológiu vyštudoval v Palencii v tamojšej škole, ktorá bola v tom čase veľmi slávna. Už tam sa u neho prejavila pozoruhodná láska k evanjeliovej chudobe a veľký súcit s núdznymi.
Po skončení teologického štúdia sa stal členom katedrálnej kapituly v Osme. Pre jeho horlivosť v modlitbe a schopnosti v správe ho kapitula zvolila za svojho podpriora.
V roku 1204 odchádza so svojim biskupom Diegom zo Španielska do Dánska, severnej Európy, kde sa prvýkrát stretáva s herézami, najmä s učením albigenských heretikov.
Dominik vďaka svojmu vzdelaniu pochopil problém šíriaceho sa nebezpečenstva dualistického učenia.V oblastiach okolo mesta Toulouse, kde bludári šírili zmätok a nepokoj, horlivo rozvíjal svoju kazateľskú činnosť, ktorú výrazne podporoval príklad jeho evanjeliovej chudoby a priateľský dialóg s bludármi o otázkach viery. Samotný dialóg s bludármi vniesol ako nový prvok do šírenia viery.
Dominik si vysoko cenil účasť žien v práci evanjelizácie. Preto založil pre ne ženský kláštor v Prouille (r. 1206), ktorý bol miestom modlitbovej podpory kazateľov a mal slúžiť ako miesto na vzdelávanie a prípravu. Bratom tiež poskytoval pomoc v ich potrebách. Postupne sa k Dominikovi pripojili nasledovníci, ktorí chceli mať účasť na diele kázania, čím sa vytvorilo prvé kláštorné bratstvo, a tým sa položili základy pre novú rehoľu. Kanonický život povýšil Dominik na život apoštolský podľa reguly sv. Augustína. Tak sa služba slova, ktorá v tej dobe bola vyhradená biskupom, stáva základným poslaním rehole, ktorú pápež Honorius III. potvrdil dňa 22.decembra 1216.
Dominika charakterizovala hlboká láska a dôvera k Bohu. „Ustavične sa zhováral s Bohom“. Ovocím jeho kontemplatívnej skúsenosti bolo milujúce, nežné a milosrdné srdce. Hnaný láskou k blížnemu mal súcit s biedou človeka a s jeho utrpením, ktoré sa stali pre neho Božím volaním. Zo slov bl. Jordána Saského sa dozvedáme, že Dominik dostal od Boha zvláštnu milosť modlitby za hriešnikov, chudobných a trpiacich. Bol tak pohnutý ich biedou, že sa často za nich celé noci v slzách modlil. Jeho výraznou vlastnosťou bola odvaha, ktorá mala svoj základ v bezhraničnej dôvere v Boha.
Dominik zomiera 6. augusta 1221 v konvente sv. Mikuláša v Bologni, kde bol podľa svojej žiadosti pochovaný „pod nohami svojich bratov“. 24. mája 1233 boli prenesené Dominikove pozostatky do hrobky v Bologni. Jeho svätosť bola úradne uznaná 3. júla 1234 pápežom Gregorom IX.
