Svoje povolanie prežívala s radosťou

Narodila sa 2. mája 1931 v Mošurove – Terni, ako druhá zo šiestich súrodencov. Pre rehoľný život sa rozhodovala v neistej dobe, kedy sa v bývalom Československu schyľovalo k likvidácii reholí. Ani to ju neodradilo v jej rozhodnutí. K sestrám dominikánkam vstúpila 1. decembra 1949 v Košiciach. Tu však ostala iba do momentu likvidácie kláštorov v auguste 1950. Keďže v tom čase bola len v počiatočnej formácii, musela sa vrátiť domov. Sr. Celina prežívala túto skutočnosť bolestne a to aj preto, že v rehoľnom povolaní sa cítila veľmi šťastná. Sama hovorí, že v tej chvíli, akoby sa jej zrútil celý svet. Už v októbri toho istého roku však dostala pozvanie od sestier, aby sa zamestnala v Ústave sociálnej starostlivosti MUDr. Vladimíra Pospíšila v Petrovanoch. Sr. Celina bola šťastná, že sa mohla vrátiť k sestrám a žiť v ich spoločenstve. Táto skutočnosť jej umožnila tajne pokračovať v rehoľnej formácii. Dňa 27. apríla 1951 vstúpila do noviciátu a o rok neskôr, 17. augusta 1952, zložila prvé sľuby. Z dôvodu neistého vývoja politickej situácie doživotné sľuby skladala až 5. júna 1966. Počas tohto obdobia pravidelne tajne obnovovala dočasné sľuby. Išlo o náročné obdobie, ktoré sestry prežívali v strachu a obavách, aby neboli odhalené štátnymi úradmi. Boh si však chránil svojich vyvolených a sestra Celina bola šťastná, že nakoniec mohla dosiahnuť svoj cieľ a žiť svoje zasvätenie naplno aj napriek nepriaznivým vonkajším okolnostiam. V Petrovanoch pracovala 38 rokov. Postupne si doplnila stredoškolské vzdelanie a prešla rôznymi pracovnými pozíciami. Po dovŕšení dôchodkového veku bola v roku 1988 poslaná do komunity v Dunajskej Lužnej, kde bola zamestnaná v administratíve a neskôr, pokiaľ jej to zdravie dovoľovalo, s láskou vypomáhala v komunite. Sr. Celina vydýchla 1. januára 2022 počas obetovania pri rannej sv. omši na slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Jej túžba darovať sa Bohu bola spojená s najplnším darovaním sa Krista počas slávenia Eucharistie. Tá, prostredníctvom ktorej sa Slovo stalo telom, ju doprevadila na jej poslednej ceste, ako ju tiež doprevádzala počas dlhého života, aby sa jej túžba stala každodennou obetou.  Nič jej nezabránilo prežívať  svoje zasvätenie s veľkou radosťou po celý život. « ‹ z 2 ›...

Zomrela sr. M. Celina Blichárová OP

Dňa 1. januára 2022, zaopatrená a posilnená sviatosťami, sa pokojne vrátila do Otcovho domu naša spolusestra M. Celina Blichárová OP. Pohrebné obrady sa uskutočnia vo štvrtok 6. januára 2022 o 11.00 hod. na cintoríne v Dunajskej Lužnej, časť Jánošíková....

Svoje srdce zanechala na Ukrajine.

Aj keď väčšinu svojho života prežila v Petrovanoch, predsa sa do sŕdc mnohých zapísala ako misionárka Ukrajiny. Sestra Marcela sa narodila 13. novembra 1931 v Kendiciach pri Prešove, ako najmladšia z troch súrodencov. Už od rannej mladosti inklinovala k zasvätenému životu. Prvé kontakty so sestrami nadviazala počas zbierok, keď sestry prichádzali do Kendíc. Veľmi rada im pri tom pomáhala. Jej túžba po zasvätenom živote bola taká silná, že po ukončení štvrtej triedy meštianskej školy odmietla pokračovať v ďalšom štúdiu a bez vedomia rodičov si podala žiadosť k sestrám dominikánkam. Až po obdržaní kladnej odpovedi sa priznala svojej mame, ktorá ju v jej túžbe podporila. Dňa 3. mája 1949 nastúpila do kandidatúry v konvente sestier dominikánok v Košiciach, kde však ostala iba do momentu likvidácie kláštorov v auguste 1950. Keďže v tom čase bola len postulantkou, musela sa vrátiť domov. Už v septembri toho istého roku však dostala pozvanie od sestier z Petrovian, že ak chce, môže nastúpiť do práce ako sanitárka v Ústave sociálnych služieb MUDr. Vl. Pospíšila. Napriek odhováraniu viacerých duchovných otcov, ktorí vnímali hrozbu nastupujúceho režimu, vrátila sa späť k sestrám. To jej umožnilo tajným spôsobom pokračovať v rehoľnej formácii. Dňa 27. apríla 1951 vstúpila do noviciátu, 17. augusta 1952 zložila prvé sľuby a 5. júna 1966 svoje doživotné sľuby. Počas svojho viac ako 40-ročného pôsobenia v Petrovanoch prešla rôznymi pracovnými pozíciami: od sanitárky až po zdravotnú sestru. Postupne si doplnila vzdelanie na strednej zdravotnej škole v Prešove, ktorú v roku 1958 ukončila maturitou. Prácu s chorými si zamilovala, pretože ako sama vo svojom životopise uvádza: „od mladosti túžila pomáhať ľuďom odkázaným na pomoc iných“. Po nastúpení do dôchodkového veku bola v r. 1996 asignovaná do Košíc, kde pracovala na školskej vrátnici Gymnázia sv. Tomáša Akvinského. Už v priebehu svojho krátkeho pobytu v Košiciach viac krát navštívila rozbiehajúcu sa misiu na Ukrajine, ktorú si zamilovala a kam bola 27. februára 1998 vyslaná. Počas svojho viac ako 15-ročného pôsobenia vo Fridišove a v Mukačeve sa sr. Marcela venovala rôznej činnosti. Ošetrovala chorých, nosila im sv. prijímanie, rozdávala humanitárnu pomoc, navštevovala núdznych, starala sa o kostol a ako sama skonštatovala, najviac slúžila ako šoférka. Často sprevádzala sestry i otca Svorada OP na misijných cestách po Ukrajine. Zatiaľ čo on spovedal, ona sa modlila. Mnohí si na sr. Marcelu spomínajú ako na ženu modlitby. Do svojich modlitieb zahŕňala všetkých, s ktorými sa stretávala. Pre každého mala slovo prijatia i povzbudenia. Prácu na misiách prijímala ako Božiu vôľu. Určite jej nebolo ľahko, keď sa v r. 2013 zo zdravotných dôvodov musela vrátiť na Slovensko do Dunajskej Lužnej. Ani veľká vzdialenosť však nepretrhla väzby, ktoré ju spájali s ľuďmi na Ukrajine. Vždy keď sa naskytla príležitosť, spojila sa s nimi telefonicky, či cez skype, no hlavne všetkých zahŕňala do svojich modlitieb. Do poslednej...

Zomrela sr. M. Marcela Gubačová OP

  Dňa 2. júla 2021, zaopatrená a posilnená sviatosťami, sa pokojne vrátila do Otcovho domu naša spolusestra M. Marcela Gubačová OP. Pohrebné obrady sa uskutočnia vo štvrtok 8. júla 2021 o 11.00 hod. na cintoríne v Dunajskej Lužnej, časť Jánošíková. Sv. omšu za našu spolusestru budeme sláviť po pohrebných obradoch v kaplnke sestier dominikánok v Dunajskej Lužnej. Parte...

Jej povolanie sa zrodilo uprostred 2. svetovej vojny

Dňa 7. mája 2021 v 94. roku života a 73. roku rehoľného zasvätenia odišla do večnosti sr. Mária Monika Beluščáková. Narodila 13. januára 1927 v Malej Ide, neďaleko Košíc ako druhá zo šiestich detí. Patrila ku generácii sestier, ktoré vstúpili do rehole v povojnovom období. Jej povolanie sa zrodilo uprostred 2. svetovej vojny, v čase keď v ich dedine zúrili boje a spolu s celou rodinou sa museli skrývať v úkrytoch. Práve vtedy ju prenikla silná túžba naplno sa zasvätiť Bohu, ktorá ju podnietila urobiť si vo svojom vnútri sľub: „Ak ostaneme nažive a naša dedina nebude zničená, pôjdem do kláštora“. Ani po skončení vojny ju táto túžba neopustila a tak dňa 22. novembra 1945 vstúpila k sestrám dominikánkam v Košiciach, kde 15. augusta 1947 zložila prvé sľuby a 27. decembra 1953 doživotné sľuby. Jej prvotné nadšenie a odhodlanie naplno sa zasvätiť Bohu nezmarili ani roky komunizmu, počas ktorých si sestry museli prejsť rôznymi ťažkosťami. Už počas formácie sr. Monika začala študovať na gymnáziu v Košiciach, aby si doplnila stredoškolské vzdelanie. Pre nastupujúci nový režim však musela svoje štúdium prerušiť. V auguste 1950 v rámci tzv. akcie „R“ bola sr. Monika spolu s ostatnými spolusestrami násilne vyvezená z komunity a následne prešla rôznymi sústreďovacími kláštormi: cez Kostolnú pri Trenčíne, Krásnu Lípu v severných Čechách, až do Malej Štáhle pri Rýmařove. Na nátlak štátnych cirkevných úradov sa v roku 1954 museli sestry na prechodné obdobie rozísť a prežiť niekoľko mesiacov u svojich príbuzných. Ich silná túžba po Bohu a po spoločnom živote ich však viedla k odvážnej myšlienke – domáhať sa svojich práv priamo u prezidenta prostredníctvom listu. Táto ich odvaha priniesla svoje ovocie. Po čase sa im naskytla príležitosť spoločne sa zamestnať v dojčenskom ústave v Dunajskej Lužnej, časť Nová Lipnica. Sr. Monika vnímala túto skutočnosť ako „podivuhodné Božie riadenie“. Pôsobila tu celých 39 rokov, od roku 1955-1984. Okrem toho, že si postupne doplnila stredoškolské vzdelanie a s láskou sa starala o malé deti, pôsobila tiež ako katechétka a mnohých pripravovala k sviatostiam. Po dovŕšení dôchodkového veku v r. 1984 sa stala súčasťou komunity v novopostavenom charitnom dome v Dunajskej Lužnej, časť Nové Košarišská, kde ešte niekoľko rokov vypomáhala v administratíve a zastávala službu generálnej sekretárky. Svoje odhodlanie a túžbu naplno sa zasvätiť Bohu prežívala vo vernosti a vytrvalosti až do konca svojho života. Posledné roky bola zvlášť odkázaná na starostlivosť svojich spolusestier, v prítomnosti ktorých sa pokojne vrátila do domu Otca....