Pokoj je ovocím Ducha Svätého

Duchu Svätý, príď, Duchu Svätý, príď. Nech zavládne viera, nech zavládne láska, nech zavládne pokoj v nás. Sťažujeme sa, nie sme spokojní, šomreme a nadávame, stále sa nám čosi nepáči a vždy hľadáme chybu v niekom inom. Veľakrát si ani neuvedomujeme, že takýto postoj nás oberá o pokoj. Azda sme neboli na birmovke? Alebo k nám Svätý Duch ešte neprišiel? Veď ovocím Ducha Svätého je pokoj! Učeníci po Ježišovom zmŕtvychvstaní sedeli v strachu za zatvorenými dverami. Báli sa vojakov a ľudí, ktorí ich hľadali, mysliac si, že ukradli z hrobu Ježišovo telo. Iste si museli posťažovať aj na Ježiša, čo im to urobil. A ako asi vyzerala situácia medzi nimi, keď Ježiš, ten, ktorého mŕtve telo dávali do hrobu, zrazu stojí pred nimi živý a hovorí: „Pokoj vám!“? Nastáva zmena v správaní apoštolov. Ako sa na začiatku triasli v strachu za zatvorenými dverami, po prijatí Ducha Svätého sa stávajú plní pokoja a radosti. Aj my hľadáme pokoj a túžime byť ním naplnení. Ale bojíme sa ho prijať.  A to je možné len skrze modlitbu. Určite sa už každému z nás stalo, že sme v nejakej vážnej situácii dostali výborný nápad. Nevedeli sme ako situáciu vyriešiť a zrazu nám napadla myšlienka, ktorá nás hnala vykonať niečo dobré. A potom nás naplnil pokoj. Čo to bolo? Nebolo to vnuknutie Ducha Svätého, ktorého sme kedysi dávno dostali pri birmovke, ale už sme na to aj zabudli? Avšak Boh nezabúda. Jedna pani rozprávala, že raz cestovala autobusom z Bratislavy na východ Slovenska. Na nástupišti bolo veľa ľudí, ktorí sa tlačili do autobusu. Dvaja mladíci využili situáciu a v tej tlačenici vzali inej  panej peniaze z kabelky. Potom utiekli preč. Keď potrebovala zaplatiť lístok, zistila, že nemá čím. Hneď sa to roznieslo po autobuse. Všetci obviňovali tých dvoch mladíkov. Zmizlo jej okolo tristo eur. Vodič ju zo súcitu vzal aj bez lístka, že to revízii vysvetlí. A ľudia nadávali na dobu, na mládež a na celý svet. A tá pani, ktorá bola všetkého svedkom, ďalej hovorí, že z autobusu sa stala masa nespokojných a nadávajúcich ľudí. Ona sa začala v duchu modliť, ako bola zvyknutá pri cestovaní. Vtom jej napadla myšlienka poskladať sa na lístok. Dala päť eur do igelitovej tašky a celý autobus sa poskladal, aj keď nie potrebnou čiastkou. Akoby do tej igelitky ľudia okrem peňazí dávali aj svoju nespokojnosť. Zrazu sa nespokojná masa premenila na zástup pokoja. Poškodená pani bola rada, že sa našli ľudia, ktorí jej pomohli a tí zas, že dostali pokoj. Cesta sa stala nakoniec veľmi príjemnou. Viete, prečo sa neustále sťažujeme...

Výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľa

Kongregácia sestier dominikánok bl. Imeldy vyhlasuje výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľa Cirkevnej materskej školy Madony Žitného ostrova v Dunajskej Lužnej s nástupom od 1. septembra 2021. Viac informácií nájdete v prílohe: Výberové...

Na Ukrajine ďakovali mamám

Vie o nás všetko. Viac než mnohí iní. A napriek tomu nikdy nesklame. Pridobre pozná naše srdce holé. Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád. Nielen Milan Rúfus veril odvážnym slovám o mame. Veria im všetci, ktorí spomienky na chvíle s ňou, nosia v sebe ako trvalú pečať. Mladí i starší. Lebo ona je len jedna. Deti z ukrajinských farností Fridišovo a Mukačevo sa spolu so sestrami dominikánkami rozhodli počas Dňa matiek túto svoju vďačnosť vyjadriť verejne – tónmi piesní, slovom či milými osobnými pozornosťami. Prítomnosť a požehnanie miestneho kňaza posilnilo toto stretnutie presvedčením, že rovnako ako Boh, aj mama je tá, ktorá učí dvíhať padnuté kolená každý deň...

Jej povolanie sa zrodilo uprostred 2. svetovej vojny

Dňa 7. mája 2021 v 94. roku života a 73. roku rehoľného zasvätenia odišla do večnosti sr. Mária Monika Beluščáková. Narodila 13. januára 1927 v Malej Ide, neďaleko Košíc ako druhá zo šiestich detí. Patrila ku generácii sestier, ktoré vstúpili do rehole v povojnovom období. Jej povolanie sa zrodilo uprostred 2. svetovej vojny, v čase keď v ich dedine zúrili boje a spolu s celou rodinou sa museli skrývať v úkrytoch. Práve vtedy ju prenikla silná túžba naplno sa zasvätiť Bohu, ktorá ju podnietila urobiť si vo svojom vnútri sľub: „Ak ostaneme nažive a naša dedina nebude zničená, pôjdem do kláštora“. Ani po skončení vojny ju táto túžba neopustila a tak dňa 22. novembra 1945 vstúpila k sestrám dominikánkam v Košiciach, kde 15. augusta 1947 zložila prvé sľuby a 27. decembra 1953 doživotné sľuby. Jej prvotné nadšenie a odhodlanie naplno sa zasvätiť Bohu nezmarili ani roky komunizmu, počas ktorých si sestry museli prejsť rôznymi ťažkosťami. Už počas formácie sr. Monika začala študovať na gymnáziu v Košiciach, aby si doplnila stredoškolské vzdelanie. Pre nastupujúci nový režim však musela svoje štúdium prerušiť. V auguste 1950 v rámci tzv. akcie „R“ bola sr. Monika spolu s ostatnými spolusestrami násilne vyvezená z komunity a následne prešla rôznymi sústreďovacími kláštormi: cez Kostolnú pri Trenčíne, Krásnu Lípu v severných Čechách, až do Malej Štáhle pri Rýmařove. Na nátlak štátnych cirkevných úradov sa v roku 1954 museli sestry na prechodné obdobie rozísť a prežiť niekoľko mesiacov u svojich príbuzných. Ich silná túžba po Bohu a po spoločnom živote ich však viedla k odvážnej myšlienke – domáhať sa svojich práv priamo u prezidenta prostredníctvom listu. Táto ich odvaha priniesla svoje ovocie. Po čase sa im naskytla príležitosť spoločne sa zamestnať v dojčenskom ústave v Dunajskej Lužnej, časť Nová Lipnica. Sr. Monika vnímala túto skutočnosť ako „podivuhodné Božie riadenie“. Pôsobila tu celých 39 rokov, od roku 1955-1984. Okrem toho, že si postupne doplnila stredoškolské vzdelanie a s láskou sa starala o malé deti, pôsobila tiež ako katechétka a mnohých pripravovala k sviatostiam. Po dovŕšení dôchodkového veku v r. 1984 sa stala súčasťou komunity v novopostavenom charitnom dome v Dunajskej Lužnej, časť Nové Košarišská, kde ešte niekoľko rokov vypomáhala v administratíve a zastávala službu generálnej sekretárky. Svoje odhodlanie a túžbu naplno sa zasvätiť Bohu prežívala vo vernosti a vytrvalosti až do konca svojho života. Posledné roky bola zvlášť odkázaná na starostlivosť svojich spolusestier, v prítomnosti ktorých sa pokojne vrátila do domu Otca....

Cieľ je nebo…

Keď sme dnes spolu s apoštolmi svedkami nanebovstúpenia nášho Spasiteľa, zreteľne si uvedomujeme, že tento sviatok nám pripomína, kde je cieľ nášho života. Tým cieľom je nebo. A ak nás spája láska k Ježišovi, tak nás rovnako spája aj spoločná túžba po dosiahnutí tohto večného domova. K tomu smeruje naše duchovné snaženie. Aj keď cieľ je rovnaký, predsa len objavujeme mnoho ciest duchovného života, ktoré pred nami vyšliapali mnohí svätci. Mám tým na mysli rôzne spirituality prítomné v živote Cirkvi. Všetky tieto duchovné prúdy vedú k tomu istému cieľu, predsa sa len líšia podľa toho, ktorú črtu duchovného života prehlbujú. Život svätých, ktorí osobitným spôsobom ovplyvnili svoje okolie, sa vždy stal inšpiráciou pre mnohých kresťanov. Takto sa naplnila výzva sv. Pavla Filipanom: „Bratia, spoločne ma napodobňujte a všímajte si tých, čo žijú podľa vzoru, aký máte v nás!“ (Flp 3, 17) Svätí ukazujú, ako pretaviť Božie slová do praktického života, ako sa modliť, ako odriekať… Napodobňovať ich život, osvojiť si ich spiritualitu, je veľmi užitočné. No vždy je potrebné mať na mysli, že tak ako neexitujú dvaja úplne rovnakí ľudia, tak neexistujú dve úplne zhodné cesty do neba. Boží plán s každým človekom je jedinečný a tak je jedinečná i jeho cesta k dosiahnutiu neba. Sr. Bernarda...