Dňa 7. mája 2021 v 94. roku života a 73. roku rehoľného zasvätenia odišla do večnosti sr. Mária Monika Beluščáková.
Narodila 13. januára 1927 v Malej Ide, neďaleko Košíc ako druhá zo šiestich detí. Patrila ku generácii sestier, ktoré vstúpili do rehole v povojnovom období. Jej povolanie sa zrodilo uprostred 2. svetovej vojny, v čase keď v ich dedine zúrili boje a spolu s celou rodinou sa museli skrývať v úkrytoch. Práve vtedy ju prenikla silná túžba naplno sa zasvätiť Bohu, ktorá ju podnietila urobiť si vo svojom vnútri sľub: „Ak ostaneme nažive a naša dedina nebude zničená, pôjdem do kláštora“. Ani po skončení vojny ju táto túžba neopustila a tak dňa 22. novembra 1945 vstúpila k sestrám dominikánkam v Košiciach, kde 15. augusta 1947 zložila prvé sľuby a 27. decembra 1953 doživotné sľuby.
Jej prvotné nadšenie a odhodlanie naplno sa zasvätiť Bohu nezmarili ani roky komunizmu, počas ktorých si sestry museli prejsť rôznymi ťažkosťami. Už počas formácie sr. Monika začala študovať na gymnáziu v Košiciach, aby si doplnila stredoškolské vzdelanie. Pre nastupujúci nový režim však musela svoje štúdium prerušiť. V auguste 1950 v rámci tzv. akcie „R“ bola sr. Monika spolu s ostatnými spolusestrami násilne vyvezená z komunity a následne prešla rôznymi sústreďovacími kláštormi: cez Kostolnú pri Trenčíne, Krásnu Lípu v severných Čechách, až do Malej Štáhle pri Rýmařove. Na nátlak štátnych cirkevných úradov sa v roku 1954 museli sestry na prechodné obdobie rozísť a prežiť niekoľko mesiacov u svojich príbuzných. Ich silná túžba po Bohu a po spoločnom živote ich však viedla k odvážnej myšlienke – domáhať sa svojich práv priamo u prezidenta prostredníctvom listu. Táto ich odvaha priniesla svoje ovocie. Po čase sa im naskytla príležitosť spoločne sa zamestnať v dojčenskom ústave v Dunajskej Lužnej, časť Nová Lipnica. Sr. Monika vnímala túto skutočnosť ako „podivuhodné Božie riadenie“. Pôsobila tu celých 39 rokov, od roku 1955-1984. Okrem toho, že si postupne doplnila stredoškolské vzdelanie a s láskou sa starala o malé deti, pôsobila tiež ako katechétka a mnohých pripravovala k sviatostiam.
Po dovŕšení dôchodkového veku v r. 1984 sa stala súčasťou komunity v novopostavenom charitnom dome v Dunajskej Lužnej, časť Nové Košarišská, kde ešte niekoľko rokov vypomáhala v administratíve a zastávala službu generálnej sekretárky. Svoje odhodlanie a túžbu naplno sa zasvätiť Bohu prežívala vo vernosti a vytrvalosti až do konca svojho života. Posledné roky bola zvlášť odkázaná na starostlivosť svojich spolusestier, v prítomnosti ktorých sa pokojne vrátila do domu Otca.
