Kázanie zo Žltého domu: Evanjelium plné otázok

Z Božieho slova vieme, že Ježiš mnohých ľudí uzdravil. V evanjeliu dnešnej nedele sú uzdravenie slepého a okolnosti tohto uzdravenia opísané tak dopodrobna, že to zaberá jednu celú kapitolu z Jánovho evanjelia. Od začiatku až do konca vidieť v texte veľmi veľa otázok. Pýtajú sa učeníci, okolití ľudia, farizeji, dokonca aj slepý, ktorého Ježiš uzdravil. Vďaka týmto otázkam môžeme vidieť nielen Ježišovo pôsobenie, ale aj správanie ľudí, farizejov a uzdraveného. Všetko to začalo jednou otázkou učeníkov: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“. Ježiš dáva odpoveď slovom, aj gestom. „Majú sa na ňom zjaviť Božie skutky“ a potiera ho blatom. Slepý, o ktorom rozprávajú, sa zrazu ocitne s blatom na očiach.  Nedal k tomu súhlas, no ani sa nebráni. A s týmto nepríjemným bremenom na očiach má kráčať k rybníku Siloe a umyť sa. Nevieme, ako dlho musel kráčať s blatom na očiach (ešte vo väčšej temnote).  Už nemal čo stratiť. Ktovie, aké boli jeho vnútorné pocity počas kráčania k rybníku Siloe. Po umytí padá z jeho očí nielen blato, ale mizne aj slepota.  Bol to veľký šok pre neho samého, aj pre okolie. A prichádzajú ďalšie otázky, ktorým nie je koniec… Nik sa ho však nepýta, ako sa cíti, veď sa mu v jednej chvíli zmenil život. Nik sa s ním neteší! Všetkých zaujímajú otázky typu – ako, kde, kedy? A prečo práve v sobotu! Ako majú ďaleko k jeho vnútru… No Ježiš, tak ako ho uzdravil, nenecháva ho samého. Znova ho vyhľadá, aby mu pomohol uveriť. V každodennom živote stretávame ľudí v rôznych životných situáciách. Mnohí potrebujú, aby im niekto načúval, kráčal s nimi, rozumel im… Potrebujú, aby sa cez nás šírila radostná zvesť. Cez naše slová a gestá empatie sa môžu na iných a možno aj na nás samých „zjaviť Božie skutky“. Sme pozvaní vidieť a tešiť sa z malých, či veľkých vecí. Mať vnímavé srdce a ďakovať za chvíle, keď nám ľudia dovolia kráčať s nimi, pomôcť im niesť ťažkosti, kríže, aby sa ich temnota zmenila na svetlo. Sr. Avila Kováliková...

Kázanie zo Žltého domu: Stretnutie pri studni…

Stretnutie Ježiša pri studni našich túžob s túžbou jeho srdca Prišiel do mesta Sychar, unavený z cesty si sadol k studni, bolo okolo poludnia.   Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš je povedal: „Daj sa mi napiť.“ (por. Jn 4, 6-8) Ježiš nemusel ísť touto cestou. Prečo išiel cez Samáriu, keď Židia sa so Samaritánmi nestýkali, lebo ich považovali za podsadnutých zlým duchom?  Prečo si sadol v čase najväčšej horúčavy a páľavy k studni, na miesto, ktorému sa v tom čase všetci vyhýbajú? Je smädný a čaká. Tu prišla po vodu istá Samaritánka.  Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“  Akú vodu od nej Ježiš chcel, čím chcel uhasiť svoj smäd? Je to smäd jeho túžby po nás, po našej láske, po našej odpovedi na jeho lásku. On je prvý, ktorý čaká na miestach a v situáciách, kde by sme ho vôbec nečakali. Každý z nás má studňu svojho života, ku ktorej prichádzame aby sme uhasili náš smäd po porozumení, prijatí, láske… Aké sú naše túžby? Čím napĺňame studňu nášho života? Nebojme sa stretnúť s Ježišom pri studní našich túžob, s túžbou jeho srdca po nás. Nechajme naplniť našu studňu života jeho prítomnosťou, milosťou, láskou… „Keby si poznala Boží dar a vedela kto je ten, čo ti to hovorí, ty by si prosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ On je prameň aj voda.  Chce, aby sme ho prosili: „Pane daj mi tu vodu!“ Túži vstúpiť do každej chvíle nášho života, aj tam, kde by sme nechceli pustiť nikoho. Jeho túžba ho ženie do Samárie nášho srdca, tu je príčina, prečo si sadá v horúčave ku studni… On túži po nás viac, než si to vieme...

Kázanie zo Žltého domu: Božia odpoveď

Od začiatku pôstu ubehli takmer dva týždne. A my všetci začíname pociťovať prvé účinky púšte. Sme vyčerpaní, smädní, zažili sme prvé zlyhania v našich predsavzatiach, pociťujeme sklamanie a pocit márnosti. Môže človek vôbec premôcť samého seba a zvíťaziť nad svojimi slabosťami? Možno sa po dvoch týždňoch pôstu cítime trochu ako Izraeliti na púšti. Boh sa nám zrazu zdá ďaleko a tak opäť tancujeme okolo zlatých teliat nášho života. Keď Mojžiš čelí biede ľudu, ktorého je súčasťou, uteká k Bohu a prosí ho, aby sprevádzal Izraelitov, potrebuje cítiť, že „našiel milosť v Božích očiach“. Nakoniec prosí Boha, aby smel vidieť jeho slávu a Boh mu sľubuje, že prejde okolo neho s celou svojou krásou, ale „ty uvidíš môj chrbát, ale moju tvár vidieť nemožno.“ (por. Ex 33, 12-23) Boh odpúšťa Izraelitom ich zlyhania a zahaľuje ich svojou krásou a dobrotou. Podobnú situáciu zažívajú aj Peter, Jakub a Ján. Peter, vydesený a nechápavý dohovára Ježišovi a ten mu adresuje tvrdé slová: „nemáš zmysel pre Božie veci, ale len pre ľudské!“ (por. Mt 16, 23) No o niekoľko dní ho volá zo sebou na vrch aj s Jakubom a Jánom a dáva im to, čo bolo Mojžišovi odopreté. „Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.“ (por. Mt 17, 2) Ježiš na Petrovu ľudskú slabosť odpovedá žiarou svojej tváre. Náš Boh vie, že sme vyčerpaní. Vie, koľko zlatých teliat sme sa snažili schovať a nechceli sa ich vzdať. Vie, že často nemáme zmysel pre Božie veci. A preto nás volá do svojej prítomnosti. A uprostred našich zlatých teliat a premárnených záväzkov hovorí: „Ty si moja milovaná dcéra. Ty si môj milovaný syn. Stále v tebe mám zaľúbenie. Neboj sa!“ (por. Mt 17, 5-7) A nakoniec sa z vrchu musíme vrátiť späť do každodennej drsnej reality púšte. Ale nejdeme sami, ide s nami Boh milosrdenstva, Otec všetkej útechy. sr. Giorgia Gallusová...

Kázanie zo Žltého domu: Pokúšanie na púšti

V liturgických čítaniach dnešnej nedele sa nám odkrýva príbeh starého a nového Adama.  V knihe Genezis čítame ako Adam a Eva zhrešili a Pavol nám v liste Rimanom objasňuje dôsledky tohto hriechu – smrť. Poukazuje na Ježiša, ako nového Adama, a jeho milosť, ktorá nám priniesla ospravedlnenie a nový život. Napokon v Matúšovom rozprávaní o pokúšaní na púšti sa vynára kontrast medzi starým a novým Adamom, kde vidíme Kristovo víťazstvo nad diablovými úskokmi. V Matúšovom evanjeliu ma zaujali tieto tri aspekty: Dôležitosť spoločenstva Keď sa povie slovo púšť, hneď si vybavíme obrovské priestranstvo, kde je veľmi sucho a horúco. Matúš však nešpecifikuje, že ide o takúto púšť. V Novom zákone sú takto označované aj stepné oblasti či pastviny – teda pusté miesta, kde nie sú ľudia, ale iba divá zver. Ján Zlatoústy hovorí, že Duch viedol Ježiša na púšť, pretože tam chcel prilákať diabla. Toto miesto sa teda pre Ježiša stáva miestom pokušenia pre samotu. Diablovi sa ľahšie útočí na ľudí, ktorí sú izolovaní od spoločenstva, pretože vtedy sú veľmi zraniteľní. Zaútočil aj na Evu, keď bola sama bez Adama. Aj keď zhrešíme, neizolujme sa od ostatných, ale hľadajme milosrdenstvo a odpustenie u Boha, ktoré nás naspäť začlení do spoločenstva lásky. Dôležitosť samoty Ježiš bol na púšti 40 dní. Toto číslo nám môže asociovať rôzne udalosti ako napr. 40 dní Mojžiša na Sinaji či 40 rokov putovania Izraela púšťou. Tu na púšti sa mal vyvolený národ naučiť dôverovať Bohu, že On sa o nich postará a bude za nich bojovať, a preto sa nemusia báť. Púšť je miestom, kde sme zbavení všetkého, o čo by sme sa chceli oprieť. Dokonca sa tu nemôžeme oprieť ani o seba a svoje schopnosti. Boh si nás vyvolil, ako kedysi Izrael, aby sme prechádzali v rôznych obdobiach nášho života skúškou púšte a stávali sa slobodnými oprieť sa o neho a dôverovať mu. Keď všetok hluk okolo nás i v nás utíchne, uvedomíme si, že Boh tu na nás už dávno čaká. Význam pokušenia a identita Božieho dieťaťa Ježiš nás učí, že s pokušeniami netreba vyjednávať. Treba ich odmietnuť hneď ako prídu, inak je to vopred prehraný boj. Pokušenia prichádzajú z viacerých dôvodov: aby nám ukázali, akí sme v Kristovi silní a zároveň akí sme bez neho slabí; aby nás zocelili; aby sme si uvedomili, akú máme hodnotu ako princezné a princovia samotného kráľa. Keby sme neboli takí vzácni a nečakala by na nás večná sláva Otca, diabol by sa sotva namáhal priblížiť sa k nám. Pri krste v Jordáne sa otvorilo nebo a Abba – Ocko prehlásil pred všetkými, aká je Ježišova pravá identita: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Tieto isté slová prehlasuje aj o nás. Ony nám dávajú moc nad pokušeniami a diablom. Bolesť...

Kázanie zo Žltého domu: A predsa sa niekedy stáva, že Pán Izáka neušetrí

Keď dávame, strácame. On vidí aj v skrytosti. Vidí, čo strácaš, keď sa rozhodneš dať. Čas, slovo, pozornosť, peniaze, svojvôľu, milovaných, … Vidí a vie. A stane sa, že našu obetu vynahradí v takej forme, ako sme mu ju v dôvere odovzdali. Stane sa, že nášho pomyselného Izáka (čosi, čo je nám vzácne, ale z istého dôvodu sme to Bohu odovzdali), zachráni skôr, ako bude obetovaný. No a stane sa, že sa z hory vraciame sami, pretože naša obeta bola spálená. Avšak On vždy vie, čo robí. Keď skúsime strácať pre Neho, zistíme, že sa to dá. A že to niekedy dokonca ani nebolí. A niekedy to zase bolí poriadne. Nereptajme. Keď strácame pre ľudí (napr. almužna) či priamo pre Boha (napr. modlitba), stretnime sa s Ním v srdci. Na tom mieste, ktoré nik nevidí. Na tej pomyselnej hore, kde i my prinášame obetu a sme tam len my a Boh. Zastavme sa pri Darcovi všetkého dobra. Lebo on vidí aj v...