„Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ – týmto odkazom Marty a Márie to všetko začalo. Modlitbou príhovoru za ich brata Lazára, ktorého s Ježišom spájalo priateľské puto. Keď však Ježiš k nemu prišiel, Lazár už nebol medzi živými. Jeho telo štvrtý deň nehybne ležalo v zapečatenom hrobe. Ježiš, ako pravý Boh, o tom všetkom vedel, no zámerne sa rozhodol, že bude s príchodom k chorému priateľovi niekoľko dní meškať. „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili.“ – vysvetľuje nechápajúcim učeníkom. Často je konanie Boha pre nás nepredvídateľné a vymyká sa naším logickým úvahám a očakávaniam. Nikdy presne nevieme, čím nás Boh prekvapí a ako zasiahne do nášho života. Evanjelista Ján nám v príbehu o vzkriesení Lazára akoby poodkrýva závoj, ktorým je Boh zahalený pred našimi očami, a predstavuje nám Ho novými menami: „Ja som vzkriesenie a život.“ „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. Veríš tomu?“ – pýta sa Ježiš Marty. A stojac pred Lazárovým hrobom ďalej dopĺňa: „Ak uveríš, uvidíš Božiu slávu.“ Následne odvalili kameň spred jaskyne. Ježiš upriamuje svoj pohľad na nebo a hovorí s Otcom. Vždy ma fascinuje toto Ježišovo hlboké spojenie s Otcom – ako sa k nemu modlí, ako s ním komunikuje. Zmocňuje sa ma bázeň, keď si predstavím Ježiša, ako volá silným hlasom: „Lazár, poď von!“ „A mŕtvy vyšiel.“ – konštatuje evanjelista. Ježišovo slovo má moc, lebo je slovom Boha. V závere state ešte čítame o tom, že mnohí zo Židov, ktorí tam vtedy boli, uverili v Neho. Nie teda všetci prítomní, ale mnohí… Na ktorej strane som ja? Tam, kde sú tí mnohí, alebo na strane tých ostatných? Ak si človek zatvrdí srdce pred Bohom, nie je schopný zachytiť žiaden zo zázrakov či znamení Boha vo svojom živote, či v životoch ľudí okolo seba. Je tu však ešte jedna možnosť: čo keď sa nachádzam v hrobe práve ja? Ležím tam nehybne, rezignovane a bezmocne, možno „vypnutá“ od akýchkoľvek emócií. Čo keď som sa ocitla v hrobe hriechu, beznádeje, nedôvery či pochybností vo viere? Zavolá Ježiš aj na mňa: „Poď von!“? Niekto sa však za mňa prihovára u Otca… Budem teda trpezlivo čakať. Ako zrnko v zemi, ktoré musí najprv odumrieť, aby z neho povstal nový život – a aj ten mu je darovaný, podobne ako sa to stalo aj nášmu bratovi Lazárovi. Boh môže vstúpiť do nášho života aj mimoriadnym spôsobom – prekvapí nás a zavolá na nás silným hlasom: „Poď von a ži!“
sr. Gabriela Bieliková OP