Miestami to bol moderný exodus v bludisku križovatiek v tvare Y. Boží hlas chvíľu mlčal a zatiaľ k nám prehováral povedomý a zároveň veľmi všeobecný ženský hlas: „Prepočítavam.“ Našťastie sme GPS falošnú prorokyňu včas odhalili a po chvíľkovom mlčaní k nám Boží hlas opäť prehovoril a ukázal cestu do zasľúbenej zeme. Rozkvitnutej púšte Pustého dvora v Ábelovej.
Ôsmi pútnici sa usadili, aby oddelili posvätné od všedného, aby začali šabat. V slovách bylín a vo vôni modlitieb, v hudbe jabĺk a medu a v sladkosti rozochvených gitarových strún sa ponárali do židovských hlbín. O tom, či má umenie zmysel, o perspektivite jaskynných nástenných malieb, alebo o tom, v ktorý deň bolo stvorené ticho uvažovali tiež. Melódie pizzérie za rohom, byliny starej matere – to všetko ešte viac vyzývalo k hľadaniu. Dávidovej hviezdy na nočnej oblohe plnej miliónov ostatných hviezd. Vlastného chodníka púšťou, ktorá občas vyzerá taká rovnaká …
Každé zrno musí odumrieť samo sebe, aby mohlo rásť. Nedeľný šabat sa nachýlil ku koncu a domov nás volal domov. Opustili sme krásu a vydali sa za novou, každý chodníkom tou svojou rozkvitnutou púšťou.
Zuzana Burdová
