Keď Ježiš zomrel, pochovali ho. Jeho telo sa nachádzalo v hrobe. Hrob predstavuje miesto, kde sú vložení všetci ľudia – mladí, starí – bez rozdielu, ako žili svoj doterajší život na zemi. Je to akoby pamätník človeka, ktorý je vybudovaný z úcty živých k mŕtvym, ktorých milovali. Kristus však zomrel a bol vložený do hrobu nielen z úcty k jeho telesným pozostatkom, ale aj preto, aby sa po svojom zmŕtvychvstaní stretol so stvorením, ktoré vykúpil zo zla hriechu. Preto smrť už nie je jediným cieľom alebo zlyhaním našej životnej cesty. Práve to ráno prvého dňa v týždni je veľkým prekvapením – je to prítomnosť prázdneho hrobu. Kristus vstal z mŕtvych, už ho niet v prázdnote hrobu.
K Ježišovmu hrobu prichádza Mária Magdaléna. Ona stála pod Ježišovým krížom a teraz hnaná nie zvedavosťou, ale láskou hľadá Ježiša tam, kde ho mŕtveho uložili. Očistená Ježišovou láskou, ako prvá má možnosť vidieť a stretnúť Ježiša. Prichádza „ráno, prvého dňa v týždni, ešte za tmy…“ (Jn 20,1) v čase, keď už svitá, ale slnko ešte neosvetľuje zem. To predstavuje vnútorný stav Márie Magdalény – je v nej svetlo lásky, ktorá ju ženie k Ježišovmu hrobu, no zároveň ešte aj tma zmätku a neistoty, že nevidí Milovaného.
„… videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: Odniesli Pána a neviem, kde ho položili.“ (Jn 20,1-2) Je to až nemysliteľné, ale kameň predstavuje pre Máriu Magdalénu istotu, že Ježiš je v hrobe. A táto istota jej je vzatá. Ešte nepochopila, že láska premáha smrť.
Hovorí sa, že oko je bránou do srdca človeka. Skutočnosť je pre človeka taká, ako ju vidí. Kameň predstavuje istotu, že Láska je v hrobe, no zároveň aj prekážku, ktorá človeka oddeľuje od Lásky. Podobne aj v našich životoch môže byť tento „kameň istoty“ prekážkou prežívania radostného života naplneného láskou k Bohu, k blížnym i k sebe samému. Dovoľme Ježišovi odstrániť tento kameň falošnej istoty z nášho života. Nechajme sa preniknúť Jeho milujúcou láskou a očistiť sa od všetkého, čo nám prekáža vo vzťahu lásky k nemu a k blížnym. Dovoľme aj našim blížnym, aby nám pomohli odstrániť kameň, ktorý nám bráni „vyjsť z nášho hrobu“ nepochopení, zlyhaní. Možno to bude pre nás prekvapivé a bolestivé. No skúsme prijať ponúkanú lásku a pozornosť našich blízkych. Lebo len láska má oči k videniu pravdy. Aj Ježiša Krista „vidí“ len ten, kto ho kontempluje s láskou.
Zaujímavosťou je, že apoštolovi Petrovi, ktorý zaprel Ježiša, je ako prvému oznámené, že Ježišov hrob je prázdny. Presvedčí sa o tom, až keď vstúpi do prázdneho hrobu. Peter zakúsil to, čo nás robí Ježišovými učeníkmi – Pánovu vernosť v našej nevernosti.
V evanjeliu zaznieva podrobný popis uloženia plachiet a šatky, ktorú mal Ježiš na hlave. Šatka nebola pri plachtách, ale osobitne zvinutá na inom mieste. (porov. Jn 20, 6-7). Položené plachty a šatka sú znamením toho, že Ježišovo telo nebolo ukradnuté. Učeník, ktorý prišiel k hrobu prvý, milovaný učeník, vidí znamenia a uverí, že Ježiš žije, bez toho, aby ho videl. Nakloní sa do hrobu a vidí… Vojde do hrobu a uverí. Jeho viera nie je slepá, on vidí nielen očami, ale aj srdcom. Tento učeník je príkladom tých, ktorí uverili v Krista a jeho lásku bez toho, aby ho videli.
Dnešné veľkonočné ráno je naplnené radosťou z víťazstva života nad smrťou. V dnešné veľkonočné ráno tmu nášho života vystriedalo definitívne svetlo. Starý, doterajší spôsob života, ktorého sme boli mnohokrát otrokmi bez toho, aby sme si túto skutočnosť uvedomovali, vystriedal nový život slobodných ľudí žijúcich nádejou. Lebo cieľ človeka nie je v smrti, ale vo vzkriesení, v novom živote v spoločenstve s Ježišom Kristom.
Sr. M. Jozefa OP
