List dominikánskej rodine na Ukrajine

Drahí bratia a sestry v sv. Dominikovi, náš brat Jarosław Krawiec OP, vikár ukrajinskej provincie, ma požiadal, aby som vám všetkým napísal list. Robím to s hlbokým vedomím nevhodnosti čohokoľvek, čo môžem povedať. Čelíte brutálnemu a nezmyselnému násiliu, ktoré presahuje čokoľvek, čo som kedy zažil alebo si viem predstaviť a preto odpustite chudobu mojich slov. ,,Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta” (Mt 28,20) Milióny ľudí utiekli z Ukrajiny a našli útočisko v susedných krajinách, najmä v Poľsku, ktoré inšpirovalo svet svojím veľkorysým prijatím. Vďaka Bohu, že našli bezpečie a istotu ďaleko od konfliktu. Ale ďakujeme aj Bohu, že ste zostali, ukrajinskí a poľskí bratia a sestry, rehoľníci a laici, keď to bolo možné. Na celom svete ľudia čítajú listy brata Jaroslawa a všetkých nás dojalo, keď napísal: „Rozhodli sme sa zostať spolu s ľuďmi na Ukrajine. Z Charkova sme odišli až vtedy, keď mesto vrátane okolia nášho domu začali bombardovať.“ Zmŕtvychvstalý Pán povedal svojim učeníkom: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Vaša stála prítomnosť je znamením Pána, ktorý zostáva na Ukrajine aj teraz a už navždy. Niekedy najdôležitejšou vecou, ​​ktorú môžeme urobiť, je len byť s ľuďmi v čase ich núdze. Syn človeka povedal: ‚Bol som chorý a navštívili ste ma.‘ (Mt 25,36) Rowan Williams, bývalý anglikánsky arcibiskup z Canterbury povedal: ‚Neodchádzam‘  a to je jednou z najdôležitejších vecí, aké kedy môžeme počuť.“ Ako rád by som bol teraz s vami. Keď budete chcieť, aby som sa vrátil, urobím tak hneď, ako to bude možné! Mám tak krásne spomienky na moje návštevy Ukrajiny keď som bol magistrom rehole. Bol som očarený krásou Kyjeva, kde robíte toľko dobrej práce, učíte v Inštitúte sv. Tomáša Akvinského, kážete a publikujete. Spomínam si na rušné mesto Fastiv, kostol s medenou strechou a náš veľmi skromný​ kláštor zložený z barákov, ktoré očividne používate aj dnes, čo svedčí o záujme bratov o misiu a nie o vlastné pohodlie! Potom tu bol tichý Čortkov so spomienkami na dominikánov umučených NKVD a s takým počtom miništrantov v kostole, že som ich nevedel spočítať! Spomínam si na mnohé nezabudnuteľné návštevy – napríklad v biskupskom paláci v historickom Žitomyre, kde, ako som smutne počul, rakety teraz ničia domy ľudí. Dominikánska prítomnosť sa od mojej poslednej návštevy značne rozrástla a neviem si predstaviť, aké to je pre tých, ktorí dnes žijú v Charkove blízko ruských hraníc, ktorý bol vystavený toľkým raketovým útokom. Viem, že aj v Chmelnyckij a Ľvove sú dominikáni –  tieto mestá až do nedávnych raketových útokov vyzerali celkom bezpečne. Všade, kde som na Ukrajine prišiel, som sa stretol s vrúcnym...

Druhé stretnutie Kristologického cyklu

Počas víkendu 18. – 20. marca 2022 sa na Pustom Dvore konalo druhé stretnutie Kristologického cyklu. Tentokrát sme sa spolu so sestrou Justínou a bratom Lukášom zamýšľali nad tajomstvom Božieho kráľovstva spolu s Ježišovými zázrakmi a podobenstvami. Naše stretnutie sme začali veršom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Čo je konkrétne pre mňa Božie kráľovstvo? Vidím ho? Dokážem ho okolo seba vôbec vytvárať? Ak áno, ako? Odpovedať na tieto otázky sme sa – verím, že úspešne –, pokúšali cez obraz podobenstiev. Napríklad Lk 11, 27 – 29, kde Ježiš zaujal stanovisko, že nestačí len počúvať, ale čin a zachovávanie slova v živote sú tou cestou k blaženosti. Blaženosť, ktorá sa neuskutočňuje len niekde po smrti, ale tu a teraz v nebeskom kráľovstve okolo nás. Ježišove zázraky sme vnímali ako znamenie nadprirodzeného príchodu kráľovstva Boha do tohto sveta. Na prvý pohľad prehliadnuteľné, ale pri pozeraní sa očami viery, ktorá je oknom na vstup do života Boha, priam neodolateľné. Dospeli sme k záveru potrebnej otvorenosti človeka smerom k spoločenstvu s Bohom, ktoré môže byť reálne len v spoločenstve s ostatnými ľuďmi. Premýšľali sme, čo to znamená v našej každodennosti, a zistili sme, že čím bližšie sme k Bohu, tým sme bližšie k ľuďom. A zároveň čím bližšie sme k ľuďom, tým bližšie sme k Bohu. Jakub Svedek...

Na Slovensku sa ľudskosť ešte nevytratila

Neustále prichádzajúce vlaky a autobusy. Vystupujú z nich tí, ktorí utekajú pred vojnou zo svojej vlastnej krajiny. Utečenci. Smutné oči detí, slzy na tvári matiek i starých mám, nezodpovedané otázky v ustarostenej tvári starcov. Mnohí prekročili hranice s nádejou, že sa raz domov – na rodnú hrudu vrátia. Viem, že ten obraz zostane navždy v mojich očiach, v mysli i v mojom srdci. Pomáhala som týždeň ako dobrovoľníčka na železničnej stanici v Košiciach. Vďaka Bohu je ešte dosť tých, ktorí sú ochotní pomáhať, zvlášť mladých. Hovoria s ľuďmi po anglicky. Pre mňa je veľkým plusom, že ovládam, aj keď nie dokonale, ukrajinčinu. Pri práci s ľuďmi ma navštívil môj brat, vidiac toľko mladých dobrovoľníkov povedal: „Vidím, že na Slovensku sa ľudskosť ešte nevytratila.“ Je potrebné ich nasmerovať, kam majú namierené: Varšava, Berlín, Budapešť, Rím…Hovoria, že si stihli zobrať len to najsúrnejšie do jedného ruksaka, aby unikli pred bombardovaním. A potom iní prišli len s jednou taškou, lebo im pred vstupom do vlaku vraveli, že namiesto kufra sa môže zmestiť ešte jedna osoba. Veľa je však aj takých Ukrajincov, ktorí nevedia, kam majú ísť. Idú do neznáma, často bez finančných prostriedkov, lebo hrivny sa na Slovensku nedajú zmeniť. No vďaka dobrodincom si zakúpia miestenku a lístok majú v celej európskej únii zadarmo. Je mi ľúto tých ľudí, keď počúvam ich neľahké osudy. Hlboko sa mi vryla do pamäti jedna sedemdetná rodina. Ich najstaršia dcéra mala 13 rokov a najmladšie dieťa malo len polroka. „Nechceli sme odísť z domu. Mali sme farmu. Kňaz nám odporúčal, aby sme odišli. Dal nám aj požehnanie na cestu, lebo zostať tam, znamenalo veľké nebezpečenstvo“ –rozprával otec rodiny, pokiaľ sme čakali v rade na zakúpenie lístkov. Pomohli sme im až ku vlaku, lebo mali veľa batožiny a popriali sme im Božiu pomoc v ich neľahkom položení. Prichádza za mnou manželský pár, ktorý má tiež veľa detí. Sú z Doneckej oblasti a cestujú do Nemecka. Keď počuli výbuchy, tak rýchlo zbalili to najsúrnejšie a utekali. Cesta na Slovensko cez celú Ukrajinu im trvala 5 dní. Zobrali so sebou iba hrivny, ktoré nikde nemohli zmeniť. S pomocou dobrodincov im môžem zakúpiť miestenky, aby si mali kde s deťmi sadnúť, lebo stáť vo vlaku v chodbe až do Prahy je takmer nemožné. Matka má úsmev na tvári a ďakuje, že sa našli dobrí ľudia, ktorí im pomohli. Ideme spolu pre deti, ktoré sú v záchytnom centre. Vediem ich ku stolu, kde podávajú teplú polievku. Pokiaľ čakám, kým sa najedia, prihováram sa dievčatku, ktoré sedí blízko pri nich so svojou mamou. „Chodíš už do školy?“ „Nie, do materskej škôlky. Ideme k tete do Nemecka.“ Mame sa začínajú tlačiť slzy do očí. Malá Saška ju hladí a hovorí jej: „Mama,...

ADOM stredoškoláci – Som kresťan: teória vs prax

Sestry a bratia dominikáni pozývajú stredoškolákov na ďalšie zo stretnutí ADOM-u. Stretnutie sa uskutoční: 1.-3. apríla 2022 Téma: Som kresťan: teória vs prax Prihlásiť sa môžete do 28. marca tu Tešia sa na vás br. Lukáš, sr. Romana a sr....

Sr. Lýdia a diecézna charita v Mukačeve ďakujú za pomoc zo Slovenska

Dňa 10. marca 2022 sa posádka z Petrovian vybrala na dodávke do Mukačeva. Už niekoľko dní pred tým sa zbierali trvanlivé potraviny, drogéria a finančné prostriedky v obciach Petrovany, Bystré, Hermanovce a aj Dunajská Lužná. Dobrovoľníčky a dobrovoľníci z Petrovian balili a deň pred odchodom naložili plné auto múky, cestovín, cukru, mlieka, zemiakov, obväzového materiálu, drogérie i šatstva pre deti, paplónov, diek, matracov, spacákov a iných potrebných vecí. Ich váha presahovala dve tony. Posádka plná očakávania prišla na ukrajinské hranice a zhruba po dvoch hodinách kontrol prešla na druhú stranu. Suché trávy a holé stromy okolo deravých ciest umocňovali pochmúrnosť a ťažobu vojnovej situácie krajiny. Po príchode do Mukačeva, kláštora sestier dominikánok, bolo auto rýchlo vyložené ukrajinskými deťmi a mladými, ktorí sa prišli pomodliť krížovú cestu za svoju krajinu a ľuďmi, ktorí našli v kláštore útočište. Sr. Lýdia spolu so zamestnancami Mukačevskej charity sv. Martina rozdelia dovezený tovar i finančné prostriedky v nasledujúcich dňoch ľuďom, ktorí prišli do Mukačeva a jeho okolia z miest, kde sa bojuje i inštitúciám, ktoré sa o nich starajú. Sr. Lýdia a predstavení diecéznej charity v Mukačeve ďakujú za materiálnu pomoc i za modlitby, ktoré sa spájajú s ich modlitbami za pokoj na Ukrajine. Veria, že ich služba lásky i každý dobrý skutok je najlepšou zbraňou proti zlu, ktoré sa snaží o svoje víťazstvo....