Neustále prichádzajúce vlaky a autobusy. Vystupujú z nich tí, ktorí utekajú pred vojnou zo svojej vlastnej krajiny. Utečenci. Smutné oči detí, slzy na tvári matiek i starých mám, nezodpovedané otázky v ustarostenej tvári starcov. Mnohí prekročili hranice s nádejou, že sa raz domov – na rodnú hrudu vrátia. Viem, že ten obraz zostane navždy v mojich očiach, v mysli i v mojom srdci.
Pomáhala som týždeň ako dobrovoľníčka na železničnej stanici v Košiciach. Vďaka Bohu je ešte dosť tých, ktorí sú ochotní pomáhať, zvlášť mladých. Hovoria s ľuďmi po anglicky. Pre mňa je veľkým plusom, že ovládam, aj keď nie dokonale, ukrajinčinu. Pri práci s ľuďmi ma navštívil môj brat, vidiac toľko mladých dobrovoľníkov povedal: „Vidím, že na Slovensku sa ľudskosť ešte nevytratila.“
Je potrebné ich nasmerovať, kam majú namierené: Varšava, Berlín, Budapešť, Rím…Hovoria, že si stihli zobrať len to najsúrnejšie do jedného ruksaka, aby unikli pred bombardovaním. A potom iní prišli len s jednou taškou, lebo im pred vstupom do vlaku vraveli, že namiesto kufra sa môže zmestiť ešte jedna osoba. Veľa je však aj takých Ukrajincov, ktorí nevedia, kam majú ísť. Idú do neznáma, často bez finančných prostriedkov, lebo hrivny sa na Slovensku nedajú zmeniť. No vďaka dobrodincom si zakúpia miestenku a lístok majú v celej európskej únii zadarmo.
Je mi ľúto tých ľudí, keď počúvam ich neľahké osudy. Hlboko sa mi vryla do pamäti jedna sedemdetná rodina. Ich najstaršia dcéra mala 13 rokov a najmladšie dieťa malo len polroka. „Nechceli sme odísť z domu. Mali sme farmu. Kňaz nám odporúčal, aby sme odišli. Dal nám aj požehnanie na cestu, lebo zostať tam, znamenalo veľké nebezpečenstvo“ –rozprával otec rodiny, pokiaľ sme čakali v rade na zakúpenie lístkov. Pomohli sme im až ku vlaku, lebo mali veľa batožiny a popriali sme im Božiu pomoc v ich neľahkom položení. Prichádza za mnou manželský pár, ktorý má tiež veľa detí. Sú z Doneckej oblasti a cestujú do Nemecka. Keď počuli výbuchy, tak rýchlo zbalili to najsúrnejšie a utekali. Cesta na Slovensko cez celú Ukrajinu im trvala 5 dní. Zobrali so sebou iba hrivny, ktoré nikde nemohli zmeniť. S pomocou dobrodincov im môžem zakúpiť miestenky, aby si mali kde s deťmi sadnúť, lebo stáť vo vlaku v chodbe až do Prahy je takmer nemožné. Matka má úsmev na tvári a ďakuje, že sa našli dobrí ľudia, ktorí im pomohli. Ideme spolu pre deti, ktoré sú v záchytnom centre. Vediem ich ku stolu, kde podávajú teplú polievku. Pokiaľ čakám, kým sa najedia, prihováram sa dievčatku, ktoré sedí blízko pri nich so svojou mamou. „Chodíš už do školy?“ „Nie, do materskej škôlky. Ideme k tete do Nemecka.“ Mame sa začínajú tlačiť slzy do očí. Malá Saška ju hladí a hovorí jej: „Mama, nežušis, čo znamená – netráp sa, bude dobre.“ „Máte úžasnú dcérku, ktorá vás povzbudzuje, aby ste sa nesužovali“ hovorím jej, no v tej chvíli už aj ja nemôžem zadržať slzy.
Týždeň dobrovoľníckej služby skončil, no spomienky zostali. Modlím sa za nich a prajem im všetko dobre, aby sa skončila vojna a mohli sa vrátiť domov.
Sr. Mária OP
