Po dvoch rokoch sa na Ukrajine stále bojuje a ľudia stále trpia a potrebujú pomoc. Uprostred mnohých ďalších problémov sa nám tieto správy nepočúvajú ľahko. Trvá to už dlho a možno by sme potrebovali riešiť niečo iné a obrátiť svoje srdce niekam inam. Humanitárna pomoc už nie je záležitosť širokej verejnosti. Sponzori mlčia a neodpovedajú na žiadosti. Medzi pomáhajúcich vytrvalcov, s ktorými spolupracujú aj naše sestry, patria aj dobrovoľníci a zamestnanci z radov slovenskej katolíckej charity. Títo odvážlivci prichádzajú pravidelne s humanitárnou pomocou až na východ od Charkova, aby odpovedali na základné ľudské potreby ľudí, ktorým vojna zobrala všetko. Niektorým príbehom týchto ľudí dala hlas naša sestra Lýdia:
„Spomínam si na jednu ženu, ktorá prišla za nami. Bola vyplakaná, ledva sa tackala. Mala okolo päťdesiat rokov, ale vyzerala na sedemdesiat. Keď sa pred dvoma dňami vybrala do obchodu na nákup, v meste zazneli sirény a začali lietať rakety. Na mnohých miestach bolo vidno oheň a dym. Aj ona ako mnohí ďalší bežala do úkrytu. Triasla sa pri pomyslení na svojich blízkych, ktorých nechala doma. Dve deti a svokru, ktorú zobrala k sebe z Donbasu počas vojny. Keď prestali nálety a ona sa vrátila domov, nenašla tam nikoho. Všetci boli mŕtvi. A všetko bolo zničené. O mužovi, ktorý bol na vojne, nemala žiadne správy. Hneď sme jej začali hľadať uteráky, posteľnú bielizeň, jedlo a nejaký matrac, lebo ju prijali do jedného domu, ale nemala tam posteľ.“
„Ešte jeden príbeh. V jednej dedine blízko Charkova pôsobí poľský kňaz – otec Andrej. Niekoľkokrát sme boli u neho na obede alebo na večeri. Vždy bola nejaká kaša, hrachová alebo kukuričná. Keď sme sa na začiatku roka u neho zastavili, stretli sme sa tam so skupinou vojakov. Prichádzali k nemu na sv. omšu, a otec Andrej im vždy ponúkol niečo na jedenie a tiež rôzne veci ako vojenské topánky, šatstvo, jedlo, ohrievače do topánok a rukavíc, piecky. Otec Andrej ma večer, keď sme tam prišli, požiadal, aby som im dala požehnanie, lebo on niečo ešte robil a vojaci už odchádzali autami preč. Tak som trom z nich dala krížik na čelo. Keď sme na druhý deň prišli pre otca, lebo sme mali viezť postele do nemocnice, bol smutný. Povedal nám, že dvaja z tých vojakov, s ktorými sme sa včera stretli, padli. Ani sme nemohli jesť.“
„Spomínam si ešte na jednu ženičku, má asi sedemdesiat rokov. Žije v jednej dedine, v ktorej zostalo pôvodne len sedem ľudí. Teraz ich je už sedemnásť. Pomaly sa niektorí vracajú domov. Dedina je úplné zničená, tak isto ako susedná dedina. Ani jeden dom nie je celý. Spomínaná žena mala dvoch synov. Muža už nemá. Jedného syna jej zabili, a tak sa po mesiaci aj jej nevesta obesila. Nechcela žiť bez muža. Druhého syna taktiež zabili. Zostal jej jeden jediný vnuk, ktorý je na vojne, ale občas príde, aby jej pomohol.“
Ak by ste sa chceli podeliť s ľuďmi s podobnými príbehmi, môžete tak urobiť aj prostredníctvom účtu našej kongregácie:
SK14 1100 0000 0026 6970 4092
Zo všetkého najdôležitejšia je však modlitba za pokoj na celom svete, aby vojna neničila ľudské životy.
