Jednou z ponúk bohatstva, ktoré nám Boh už osem storočí ponúka cez sv. Dominika Guzmána, je bohatstvo jeho Deviatich spôsobov modlitby. Rozmanitosť i Dominikova tvorivosť duchovného prežívania aj dnes dokáže naladiť veriaceho na pulz ducha tohto svätca. Jednotlivé úkony postojov tela (deväť spôsobov) tvoria akísi kanál volaní k Bohu.
V prežívaní vrcholu Veľkého pôstu je aktuálne pozrieť sa na Dominika, muža súcitu, ako postojom v tvare kríža (šiesty spôsob modlitby) sa prihovára, ba so žalmistom kričí k Ukrižovanému – „hádžeš ma do hlbokej priepasti, do temravy a tône smrti“ (Ž 88,7). Týmto gestom modlitby svätec siaha do stredu Kristovho kríža. Do srdca Kristovho utrpenia, do priepasti, odkiaľ niet úniku.
Priepasť, hiát – slovo vyjadrujúce stav úplného obmedzenia. Priepasť, ktorá pohltila Ježiša v smrteľnej agónii na kríži a stala sa miestom zahalenia Slova. Tento moment, stav, rozpoloženie upútava na seba oči viery.
V liturgickom roku je jeden deň, ktorý nesie v sebe túto Kristovu situáciu. Stav úplného Kristovho obmedzenia. Je to deň, keď Syn umiera – a – Otec zostáva tým činom nedosiahnuteľný.
Kristovo umučenie je dokonané. Slovo je mŕtve … ani Cirkev už viac nemá Slovo. Je to pád „prekliateho“, „pád zosobneného hriechu“. Takto dramaticky Apoštol Pavol opisuje túto udalosť v svojich listoch.
Ježiš v úplnej opustenosti od Otca s veľkým výkrikom, v temnote, sa ponára do sveta mŕtvych. Odkiaľ už nezaznie jeho žiadne slovo.
Táto Ježišova dráma nie je iba jeho individuálnou drámou. Tajomstvo jeho agónie a smrti sa snúbi s človekom, s ľudstvom trpiacim temnotou bez Boha. Snúbi sa s bezmocnosťou a zároveň ju premieňa.
V kontexte Ježišovej drámy môžeme pozorovať aj nášho svätého zakladateľa v modlitbovom úkone. Jeho rozpažené ruky, volanie so žalmistom a slzy, ilustrujú drámu mlčiaceho Slova. Zdrvujúca Ježišova scéna nie je Dominikovi neznáma. V svojej dobe Dominik rozpoznáva ťarchu nielen telesného strádania ľudí, ale i ťarchu strádania ich ducha. On v centre svojho osobného ukrižovania volá k Ukrižovanému – „čo bude s hriešnikmi“.
Dráma Kristovej priepasti cez mnohé storočia sa stala akýmsi responzóriom. Neexistuje totiž doba, éra, čas, v ktorej sa dráma priepasti neopakuje.
Rozpažené ruky Krista sa stali pre Dominika, pre mnohých svätcov minulosti i súčasnosti, pre mnohých „maličkých“ oporou, objatím. Napokon stali sa skrytým semenom, impulzom k životu.
A tak i ja v duchu kladiem svoje volajúce rozpažené ramená na Kristove ramená, a neprosím aby mi bola odňatá bezmocnosť. Nesmiem a nechcem skracovať, či upravovať ramená kríža. Narúšať ich poriadok… len prosím, aby moje ramená boli podoprené Jeho mocou. Z biedy, z bezmocnosti sa tak stáva objatie, preniknuté nehou, životom, ktorý vždy…, vždy z toho mocného Objatia pramení…
Sr. M. Alberta OP
