Keď teraz znamená navždy

Kto z nás nemá rád adventné obdobie. Táto radosť možno čiastočne súvisí s očakávaním Vianoc, ktoré si pamätáme z detstva. Radosť z nájdenia skrytých vianočných darčekov, sladká chuť medovníkov, ktoré čakajú na svoj čas, vôňa vianočného borovicového stromčeka, ktorý nám Ježiško priniesol počas nášho nočného detského spánku. S prichádzajúcou dospelosťou sa advent stal časom intenzívnej prípravy na vianočné obdobie a akéhosi vnútorného napätia, či stihneme pripraviť všetko potrebné. V tomto predsviatočnom napätí však dúfame, že dokážeme zísť aj do skutočnej hĺbky adventu. Život človeka je poznačený neustálym čakaním. Na niečo, na niekoho, kým niečo skončí, kým niečo začne. Myslíme si, že až vtedy budeme skutočne žiť. Posledné dva roky žijeme v úzkostnom očakávaní ústupu a skončenia pandémie. Prišla ako temnota do našich životov, jedna z viacerých, ktoré sprevádzajú život človeka. Napriek tomu slová evanjelistu nás povzbudzujú:  „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, blíži sa vaše vykúpenie.“  Ak sme Ježišovými  učeníkmi, potrebujeme schopnosť vidieť prichádzajúce Svetlo, ktoré sa stalo Telom a zostáva navždy medzi nami. Potrebujeme žiť teraz, nie potom. Potrebujeme vidieť neviditeľné Svetlo, ktoré rozptýli všetky naše temnoty a pomýlenia. Vpustiť ho do nášho života a žiť s Ním. Aby potom, keď príde na konci dejín, nás neprekvapilo, ale aby sme dokázali pred Ním stáť vzpriamene a so zdvihnutou hlavou. Preto bdejme, buďme pozorní na všetko vonkajšie, čo nás odpútava od života v prítomnosti. Nevadí, že niekedy „slabšie vidíme“ a niekedy k nám vstúpi tma, lebo Svetlo je dostatočne silné, aby ju rozptýlilo. A počas rorátnej sv. omše s radosťou spievajme „Roste, nebesá, z výsosti, z oblakov prš Spravodlivého. Otvor sa zem a zroď...

Tu plesá srdce, spieva si: vďaka Ti …

Lahodná melódia tejto gratulačnej piesne sa ozývala v nedeľu 14. novembra v komunite sestier dominikánok v Košiciach. Vrúcny ďakovný spev bol venovaný oslávenkyni – sr. M. Zdislave Blalážovej OP, pri príležitosti jej vzácneho životného jubilea – 90. narodenín. Slová piesne rezonovali už počas príprav na oslavu. Boli to slová, ktoré vystihujú vďačnosť, hlbokú pokoru, údiv a vieru jubilantky. Vďačnosť za dary a milosti celého života; pokoru plynúcu z uvedomenia si vlastnej krehkosti; údiv z veľkosti a dobroty Boha, ktorú sestra Zdislava pocítila v rôznych situáciách života. „Sestra Zdislava i naďalej živ Vás Boh … a ďakujeme za príklad rehoľného zasvätenia, za modlitby a obety, ktoré denne adresujete Bohu za našu...

„ Hľa tu som, pošli mňa !“ ( Iz 6,8 )

Poznáme veľa slov, ktoré sa skladajú len z niekoľkých písmen. No slovo misie je niečím zvláštnym. V tomto slove sa ukrýva obrovská hĺbka, veľká úloha a poslanie každého človeka, ktoré mu dal sám Stvoriteľ. Veľmi radi si prezeráme fotky misionárov v kruhu afrických detí alebo dospelých. Nemáme však ani len predstavu o tom koľko námahy a práce na sebe je potrebné vynaložiť pri prijatí tohto poslania, koľko odriekania a síl  musí človek vynaložiť na to, aby dokázal spoznať a  prijať cudziu kultúru, prekročiť prah svojho ja, prijať inú mentalitu naučiť sa nový jazyk, prijať iné zvyky správania či stolovania, zahrňujúc aj iné, pre nás Európanov nezvyklé jedlá. Nie je možné ľudskými slovami vyjadriť koľko milosti, sily a svetla Ducha Svätého dostáva každý misionár od Boha, aby zvládol toto poslanie. Ak vyslovíme slovo misie, máme obyčajne na mysli ďaleké krajiny, ale je dôležité rozpoznať misie aj doma: vo svojej, či v susednej krajine, dokonca aj medzi najbližšou rodinou. Byť misionárom tam, kde už ľudia majú aké – také poznanie o Bohu, o Kristovi, je ťažšie, ako v zemi, kde ho vôbec nepoznajú. Misia je vlastne služba. Každý misionár, ktorý chce, aby jeho ohlasovanie bolo presvedčivé a účinné, musí denne pretvárať svoje srdce tým istým slovom, ktoré sám ohlasuje. A najpresvedčivejšie je to slovo, ktoré je premenené na konkrétny skutok. Najzrozumiteľnejšou rečou, ktorej každý rozumie, je reč vlastného príkladu. Misie – to je nesmierne dielo milosrdenstva nielen duchovného, ale aj materiálneho. Boh sám hovorí o milosrdenstve, ale ho aj vyjadruje a konkretizuje vyslaním svojho Syna na túto zem. A taktiež Ježiš vlastným príkladom a v sebe samom stelesňuje milosrdenstvo vo svojej osobe. Misionár je ako dopravná značka, ktorá na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase ukazuje cestu. Každá dopravná značka je upevnená na nejakom stĺpe. Podobne je to aj s misionárom. Na to, aby jeho služba bola plodnou, potrebuje byť upevnená. Jej oporou je modlitba, obeta, pôst a niekedy aj materiálna pomoc. Aj v tomto roku, ako každý rok, sme slávili misijnú nedeľu, ktorá pripadla na predposlednú októbrovú nedeľu. Sv. Otec vydáva každý rok na tento deň posolstvo, v ktorom povzbudzuje veriacich k misijnej horlivosti za šírenie viery. Zmysel tohto dňa veľmi pekne vyjadril pápež Ján Pavol II, keď povedal, že misijná nedeľa je zvláštnou príležitosťou, ktorá pripomína všetkým veriacim platnosť misijného povolania, ktorú Boh vložil do každého srdca. Misie sú teda vecou a záležitosťou všetkých ľudí. Záleží teda na nás, ako sa k tomu poslaniu postavíme. Čo teda máme robiť a ako pomôcť misiám a misionárom? Predovšetkým máme zvlášť pamätať vo svojich modlitbách na misionárov a misijné poslanie Cirkvi. Naše modlitby a dary sú oporou pre misionárov a môžu im pomôcť pri výstavbe škôl, zdravotných zariadení, a  tak aj...

PRELIEVANIE – O večnosti, ktorá bude trvať len chvíľu

Priatelia Dotyku krásy pozývajú všetkých na stretnutie pri umení, počas ktorého bude možné zažiť rozmer spoločenstva a zároveň si pripomenúť 800. výročie narodenia sv. Dominika pre nebo – DIES NATALIS. Uskutoční sa v kostole Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii, v nedeľu 14. 11. 2021 o 18.15 hod. Autorka diela: Andrea Čepiššáková, košická výtvarníčka, sochárka a keramička, ktorá do vizuálneho jazyka tlmočí spirituálnu skúsenosť mestského človeka začiatku 21. storočia. Sprievodné slovo: Daniela Čarná, fr. Mannes Dotyk krásy je umelecko- kultúrne  podujatie organizované Dominikánskou...

Sloboda, spontánnosť a palacinky

Kontemplatívne centrum bratov dominikánov na Pustom dvore opäť ožilo spontánnosťou stredoškolákov z rôznych kútov Slovenska: od Dunajskej Lužnej až po Petrovany. Okrem rehoľníkov im pripravili a sprevádzali ich programom aj dvaja vysokoškoláci. Víkendovka sa uskutočnila počas prvého novembrového víkendu a bola založená hlavne na komentovanom čítaní druhej kapitoly z knihy od Timothyho Radcliffa „Prečo byť kresťanom?“. Dvojica účastníčok o stretnutí napísala: „Sloboda a spontánnosť nie sú samozrejmé. Vďaka víkendu strávenom na Ábelovej, sme sa mohli priblížiť k tej pravej spontánnosti a slobode. Mali sme čas na rozjímanie, ale aj na oddych v krásnej prírode. Tiež sa nám podarilo naviazať nové priateľstvá a odniesť si so sebou super zážitky. Spolu sme počas tohto víkendu nasledovali Pána a sme veľmi radi, že nás na tejto ceste sprevádzali sestry Karola, Justína, Adriana a brat Lukáš. A vznikla aj báseň o tých najlepších palacinkách: Palacinky kakaové či škoricové, Mňam, budú skoro hotové, Na večeru o pol druhej ráno, Jedli sme ich na Ábelovej, ó to áno. Sme vďační Bohu za tento nádherný víkend a za ľudí, s ktorými sme ho mohli...