Kto z nás nemá rád adventné obdobie. Táto radosť možno čiastočne súvisí s očakávaním Vianoc, ktoré si pamätáme z detstva. Radosť z nájdenia skrytých vianočných darčekov, sladká chuť medovníkov, ktoré čakajú na svoj čas, vôňa vianočného borovicového stromčeka, ktorý nám Ježiško priniesol počas nášho nočného detského spánku. S prichádzajúcou dospelosťou sa advent stal časom intenzívnej prípravy na vianočné obdobie a akéhosi vnútorného napätia, či stihneme pripraviť všetko potrebné. V tomto predsviatočnom napätí však dúfame, že dokážeme zísť aj do skutočnej hĺbky adventu.
Život človeka je poznačený neustálym čakaním. Na niečo, na niekoho, kým niečo skončí, kým niečo začne. Myslíme si, že až vtedy budeme skutočne žiť. Posledné dva roky žijeme v úzkostnom očakávaní ústupu a skončenia pandémie. Prišla ako temnota do našich životov, jedna z viacerých, ktoré sprevádzajú život človeka. Napriek tomu slová evanjelistu nás povzbudzujú: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, blíži sa vaše vykúpenie.“ Ak sme Ježišovými učeníkmi, potrebujeme schopnosť vidieť prichádzajúce Svetlo, ktoré sa stalo Telom a zostáva navždy medzi nami. Potrebujeme žiť teraz, nie potom. Potrebujeme vidieť neviditeľné Svetlo, ktoré rozptýli všetky naše temnoty a pomýlenia. Vpustiť ho do nášho života a žiť s Ním. Aby potom, keď príde na konci dejín, nás neprekvapilo, ale aby sme dokázali pred Ním stáť vzpriamene a so zdvihnutou hlavou.
Preto bdejme, buďme pozorní na všetko vonkajšie, čo nás odpútava od života v prítomnosti. Nevadí, že niekedy „slabšie vidíme“ a niekedy k nám vstúpi tma, lebo Svetlo je dostatočne silné, aby ju rozptýlilo. A počas rorátnej sv. omše s radosťou spievajme „Roste, nebesá, z výsosti, z oblakov prš Spravodlivého. Otvor sa zem a zroď Spasiteľa.“
