Tanec „osvietených“

Možno nie každý sa dokáže stotožniť s tvrdením Pavla VI., že svet je v tiesni pre nedostatok myslenia. Odvážim sa urobiť posun vo význame týchto slov a kladiem si otázku, či nie je Cirkev v tiesni pre nedostatok „myslenia“ o Eucharistii? Živá prítomnosť vzkrieseného Krista vo sviatosti Lásky je zriedkavo spájaná s myslením, skôr ju vzťahujeme na  citové prežívanie a túžbu. Človeka milujúceho Eucharistiu si predstavujeme ako kľačí a adoruje pred svätostánkom a ako s oslavnou piesňou vyjadruje radosť z prítomnosti Najsvätejšej Sviatosti pri slávení svätej omše. Vidíme ho bežať do kostola s knižkou v ruke a zotrvávať v ňom dlhé hodiny. Nedávno mi brat Mannes poslal dva obrazy s komentárom: „ako v nebi, tak i na zemi – jeden kruh, jeden tanec“. Na prvom obraze tancujú anjeli a svätí v nebi, čo nie je nič mimoriadne. Zvláštne je však, že veľmi podobné usporiadanie postáv nájdeme aj na druhom obraze, ktorý predstavuje umývanie nôh pri poslednej večeri. Tak na obraze neba ako aj poslednej večere sú postavy usporiadané do kruhu akoby tancovali. Fra Angeliko týmto spôsobom naznačuje ako zmýšľa o Eucharistii a že existuje nádherná symbióza medzi radosťou v nebi a službou tu na zemi. Prvého augusta si pripomíname mučenícku smrť bl. Piera Claverieho. Verím, že je už naplno vtiahnutý do víru nebeského tanca. Stalo sa to aj vďaka jeho mysleniu tu na zemi. Vo svojich listoch z Alžírska píše: „Nie je svätosť, ku ktorej nás Ježiš pozýva a o ktorú sa s nami chce podeliť, v prvom rade „osvietením“ – novým pohľadom na druhých, s ich svojbytnosťou a jedinečnosťou, bez mýtov a predsudkov?“ O svoju svätosť sa s nami Ježiš delí pri stole Božieho tela mimoriadnym spôsobom. A delí sa tak s nami aj so svojím jedinečným pohľadom na druhých. Naše spoločenstvo s ním začína byť reálne, keď postupne zmeníme mentalitu posudzovania a vylúčenia druhých a už tu na zemi začneme spĺňať predpoklady pre tanec na nebi. Slávením Eucharistie vyjadrujeme nádej, že v nebi bude jeden tancujúci ľud na oslavu Boha so všetkými, pre ktorých Ježiš vylial svoju drahocennú krv. Sr. Karola Dravecká...

Pieseň vďačnosti Ti spievam, Pane môj…

Týmito slovami piesne vyjadrili sestry v Dome Ružencovej Panny Márie v Bratislave veľkú vďačnosť Bohu za dar života sestry Gabriely Bielikovej, ktorá 1. júla 2020 oslávila svoje okrúhle 50. narodeniny. Zároveň jej poďakovali za roky naplnené láskou a službou pre iných a za všetko, čo im Boh cez jej prítomnosť denne dáva. „Vďačnosť je bránou k hojnosti“.  Ak dokážeme byť vďační za všetky prejavy lásky, štedrosti, dôvery a súcitu, ktorých sa nám dostalo, umožníme, aby nám Duch Svätý daroval novú silu a sviežosť, ktoré dokážu obnoviť náš život. A napokon najkrajšia vďaka za Božie dary spočíva v tom, že ich podávame ďalej. Do ďalších rokov prajeme a vyprosujeme sestre Gabriele Božie požehnanie, aby svojím životom spievala každý deň vo svojom srdci pieseň vďačnosti za nekonečnú Božiu lásku a dobrotu a s radosťou odovzdávala iným to, čo ona sama cez všetky dobrodenia od Pána...

Som hosťom či hostiteľom?

Júnové vysokoškolské stretnutia ADOM-u na Pustom Dvore už pravidelne patria biblickej tematike. Inak tomu nebolo ani tento rok. Po neobyčajnom semestri a školskom roku sme sa opäť my, ADOM-áci, zišli a spolu s nami brat Lukáš, sestry Karola a Justína. Po dvoch rokoch nás opäť poctila svojou návštevou biblistka sr. Fides Strenková CJ. V príbehoch od Abraháma až po Pierra Claverieho, tiahnucich sa mnohými rokmi, sme spoločne hľadali a nachádzali POHOSTINNOSŤ, ktorá bola témou stretnutia. Ticho, príroda, priatelia a sväte písmo. To boli základné atribúty pre hlbšie spojenie sa s príbehom o Abrahámovi z knihy Genezis. Jeho vrstvy a významy nám v jednotlivých blokoch približovala sr. Fides. Je to tak známy príbeh a predsa sme sa presvedčili, že stále máme ešte čo študovať. Do kontrastu s týmto príbehom sme si v nedeľu večer pozreli film O Bohoch a ľuďoch. Je vyobrazením príbehu z kláštora trapistov v Alžírsku a ich neľahkého života v islamskej krajine po tom, ako Alžírsko získalo svoju nezávislosť. Emócie sme v nás nechali doznieť a nasledujúce ráno sme mali k filmu diskusiu. Sr. Karola sa nás spýtala : „Boli teda bratia trapisti hostia alebo hostitelia?“. V hlave nám išlo mnoho príkladov pre jedno aj pre druhé, ale na jednoznačnú odpoveď sme neprišli. Ako tretí príklad nám brat Lukáš predstavil život blahoslaveného dominikána Pierra Claverieho. Jeho neobyčajný príbeh Francúza vyrastajúceho už v spomínanom Alžírsku nám ukazuje, v akých bublinách často žijeme. Strach z neznámeho nás vie niekedy doslova uzamknúť. No ako vraví Pierre, dialógom s ostatnými ľuďmi spoznávame seba samých. Konfrontácia s inými názormi nás usvedčí v našich názoroch, ale na druhej strane aj istota našej pravdy dokáže byť vyvrátená v priebehu pár sekúnd. Položila som si teda otázku: „Si hosťom alebo hostiteľom?“ A tá vo mne rezonovala naozaj silno. Po dlhšom rannom uvažovaní na čerstvom vzduchu som si otázku čiastočne zodpovedala. Rodíme sa predsa ako dar od Boha a prichádzame ako hostia na túto zem. No vnímam, že svojimi skutkami, správaním, úctou a rešpektom k druhým sa pomalými krokmi môžeme stávať aj malými hostiteľmi. Tak nám Pán Boh pomáhaj! Katarína...