Svätý Dominik medzi centrom a perifériou
Dominikánsky historik brat Simon Tugwell v prvom zo série článkov o Dominikovi z Caleruegy, uverejnenom v roku 1995 v časopise Archivum Fratrum Praedicatorum, nazval jednu kapitolu „Dominik a jeho pápeži“. Tam sa vyjadril k osobnému vzťahu, ktorý mal Dominik s prvými dvoma pápežmi trinásteho storočia, Inocentom III (1198-1216) a Honóriom III (1216-1227): práve vďaka otvorenosti oboch voči jeho projektu sa zrodil Rád kazateľov, ktorý sa rýchlo rozšíril v rôznych regiónoch kresťanskej Európy.
K týmto dvom pápežom musíme pridať tretieho: Gregora IX (1227-1241), ktorého ešte ako kardinála Ugolína, biskupa v Ostii, spájalo s Dominikom hlboké priateľstvo, a to až do takej miery, že predsedal jeho pohrebu v Bologni v roku 1221. Zakladateľa Rádu kazateľov kanonizoval v roku 1234 Gregor IX. Prameň z 13. storočia, známy ako List blahoslaveného Jordána Saského o prenesení pozostatkov svätého Dominika, uvádza, že pápež Gregor ešte pred samotným prenesením, ktoré sa uskutočnilo v roku 1233, vyjadril svoje presvedčenie o Dominikovej svätosti.
K množstvu pastierov univerzálnej Cirkvi, ktorých možno nazvať „pápežmi Dominika“, nepochybne patrí aj pápež František. V príhovore k účastníkom generálnej kapituly Rádu kazateľov 4. augusta 2016, v roku osláv 800. výročia založenia rádu, pápež ocenil Dominikovo dielo a poznamenal, že „jeho príklad je podnetom, aby sme sa s nádejou pozerali do budúcnosti s vedomím, že Boh vždy všetko obnovuje…“. Dnes pápež vo svojom liste Praedicator Gratiae, napísanom pri príležitosti osemstého výročia dies natalis svätého Dominika, opäť vyzdvihuje rôzne aspekty osobnosti tohto svätca a jeho početný prínos pre Cirkev tej doby. Niektoré z týchto aspektov by sa dali zhrnúť aj do Dominikovej mimoriadnej schopnosti pohybovať sa medzi centrom a perifériou, alebo ešte lepšie medzi centrami a perifériami.
Dominik preukázal veľkú odvahu prekročiť mníšsko-kánonickú tradíciu, v ktorej bol formovaný, bez toho, aby ju úplne opustil, aby mohol realizovať svoje povolanie putovného hlásateľa evanjelia vzhľadom na aktuálne potreby svojej doby. Pramene vysvetľujú jeho láskyplnú angažovanosť voči ľuďom na sociálnej a cirkevnej periférii tým, že sa zakotvil v láske ku Kristovi, ktorý bol stredobodom jeho kazateľského života. Ako svedčil jeden z bratov počas kanonizačného procesu, Dominikov záujem sa sústreďoval nielen na spásu kresťanov, ale aj na spásu neveriacich: nechcel zostať izolovaný od nich, aby si zachoval svoju vieru, ale horlivo túžil stretnúť sa s nimi v pokore a s úctou, aby im sprostredkoval svoju vieru v Ježiša Krista. A práve tento zámer je základom rádu, ktorý založil. Aby však jeho bratia uspeli všade, kde pôsobili, staral sa aj o ich formáciu a poslal ich do Paríža, vtedajšieho intelektuálneho centra Európy. Pápež František zdôraznil význam tejto možnosti pre kazateľov dobre pripravených na evanjelizačné poslanie Cirkvi.
Dôležitým, dobre známym aspektom Dominikovej osobnosti je, že sa usiloval o zblíženie s pápežmi, ústredným bodom univerzálnej Cirkvi: a to určite nie preto, aby hľadal osobné výhody, ani aby získal podporu centrálnej „moci“, ale aby získal podporu pre svoj kazateľský projekt zameraný na spásu duší, čo je konečný cieľ kázania. Historici opakovane zdôrazňovali Dominikovo zameranie na cieľ, ktorý sa stal základom dominikánskej legislatívy. Tento aspekt nazval nemecký historik Gert Melville „systémovou racionalitou“ (Systemrationalität) a predstavil ho ako dôvod úspechu Dominikovho rádu v stredoveku.
S odkazom na komunitnú formu riadenia Rádu kazateľov, ktorú si zvolil zakladateľ, sa pápež dotkol ďalšej Dominikovej osobnej charakteristiky, a to skutočnosti, že jeho úloha byť centrom alebo princípom jednoty rádu nebola pre neho dôvodom osobného úspechu, ale dôvodom služby Cirkvi. Nostalgia po periférii, po živote jednoduchého kazateľa, ho neopustila až do konca jeho pozemského života. Myslím, že na záver môžem bez obáv z protirečenia povedať, že Dominikova mimoriadna schopnosť byť človekom rovnováhy medzi centrom (centrami) a perifériou (perifériami) je dôvodom, prečo si vždy zaslúži našu pozornosť.
Viliam Štefan Dóci OP
