Takto znela téma formačného online stretnutia sestier dominikánok vo veku 50+, ktoré sa konalo uplynulý víkend pod záštitou DSE (Dominican Sisters Europe). Na stretnutí sa zúčastnilo približne 130 sestier z 19 krajín Európy.
Hlavnou prednášajúcou bola sr. Monika Hüppi OP zo Švajčiarska, ktorá v piatok a v sobotu vyzvala účastníčky stretnutia reflektovať dva životné postoje prítomné v každej žene – postoj vdovy a pôrodnej asistentky. Vdova sa musí počas svojho života vysporiadať s mnohými stratami a hľadať iný zmysel života a nové kroky pre svoju budúcnosť. Bola zvyknutá podporovať a zdieľať život, čím získavala materinskú múdrosť a skúsenosti, ktoré môže teraz odovzdávať ďalej. Pôrodná asistentka aj napriek tomu, že sama nie je nositeľkou života, podporuje nový život, udržiava ho a napomáha jeho rozvoju. Obe ženy čelia ťažkostiam a hľadajú v živote to najlepšie – nádej budúcnosti: pôrodná asistentka ako nositeľka vízie a nového života a vdova ako nositeľka múdrosti a skúsenosti. Oba postoje boli prítomné aj v živote Márie Magdalény. Na tento aspekt poukázala sr. Monika aj v stati z Jánovho evanjelia, v ktorej sa opisuje stretnutie Márie Magdalény so zmŕtvychvstalým Kristom (Jn 20, 11-18). Aj ona sa stala akoby vdovou žialiacou za Kristom, ktorého mŕtve telo bolo uložené v hrobe. Keď ho napokon v hrobe nenašla, ostala bezradná. Kým smútila, nedokázala vidieť ďalej. Až keď odvrátila svoj zrak od prázdneho hrobu, bola schopná pohliadnuť iným smerom a počuť Kristov hlas, ktorý prenikol do jej nemého srdca naplneného bolesťou a smútkom. Vtedy spoznala Krista i samu seba avšak novým spôsobom. Kristus ju posiela ohlasovať radostnú zvesť o jeho zmŕtvychvstaní učeníkom, čím sa stáva pôrodnou asistentkou, pretože prináša novú nádej.
Sobotné popoludnie bolo vyhradené pre prácu v jazykových skupinách a večer na spoločnú rekreáciu. Slovenské sestry dominikánky tak medzi sebou privítali aj sestry z českej kongregácie. Spoločne sa zdieľali a vzájomne obohatili svojimi pohľadmi na vyššie uvedenú tému. Jedna zo slovenských účastníčok sa vyjadrila nasledovne: „Mária Magdaléna zvestovala to, čo videla: „Pán vstal, On žije!“ Ľudia v dnešnej dobe nečakajú, že ich budeme poučovať, ale skôr očakávajú svedectvo nášho života a že ich budeme počúvať. Oni sami sa budú pýtať, keď v nich vzbudíme otázky. Môžeme rozprávať, ale ak druhí nepoložili otázku, nebudú nás počúvať. Čo ich zaujíma, si vedia nájsť na internete. Je dôležité byť si vedomý svojej identity a vyžarovať to, kým som.“
Na myšlienky sr. Moniky nadviazala v nedeľu dopoludnia sr. Margaret Mayce OP, hlavná koordinátorka DSIC (Dominican Sisters International Confederation). Podľa nej Mária Magdaléna našla opäť zmysel života až vtedy, keď to, čo ju zväzovalo, pustila z rúk a dovolila, aby do jej života vstúpilo Kristovo vzkriesenie – pre ňu niečo úplne nové a nepoznané. Pri vzkriesení nejde o to, aby sa veci vrátili do pôvodného stavu. Vzkriesenie prináša so sebou radikálnu novosť, na ktorú nie sme nikdy celkom pripravení. To, čoho sa držíme, sa môže stať prekážkou k rastu. Držať sa toho, čo bolo, znamená žiť v ilúzii, vo svete, ktorý sme si sami vytvorili – ale nie v tom, ktorý si pre nás vytúžil Boh. Keby sa Mária Magdaléna bola držala Ježiša, ktorého pred tým poznala, a odmietala by pustiť z rúk to, čo bolo, o aké dobré správy by sa mohla podeliť? Ona to však dokázala. A čo urobíme my? Zvolíme si, že budeme žiť tak, akoby sa nič nezmenilo, alebo dovolíme, aby naše obavy padli a boli premenené láskou a milosťou vzkrieseného Krista?
