„Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51) Večný život nie je torta, ktorá nám bude darovaná, až keď zomrieme. Nie je cenou za nadľudský výkon počas pozemského života. Neudelia nám ho až potom, keď zvládneme krížovú cestu bez toho, aby sme sa búrili pri každom namáhavom kroku. Večný život začína v momente, keď začíname kráčať s Bohom. Je to život, o ktorý sa s nami delí Božia prozreteľnosť už v tomto čase, keď sme ešte nedokonalí a keď sme ešte na ceste. Často nejde o nič výnimočné, len o zdieľanie všedného pokrmu, aby sme mohli žiť v „hojnosti“ svoje dominikánske povolanie.
Večný život je sprevádzaný znakmi, ktoré jasne vidíme v živote sv. Dominika, ktorý si každý deň vyprosoval zvlášť pravú lásku. Bol totiž presvedčený, že až vtedy bude úplne patriť Kristovi, keď vynaloží všetko, čím je a čo má, pre spásu ľudí. A preto mu nechýbala najväčšia láska, ktorá dáva život za priateľov. Jeho láska patrila vždy natoľko Bohu, že celkom odvracal myseľ od vonkajších vecí nielen vo veľkom, ale i v malom a bezvýznamnom, od odevu, kníh, topánok, opasku, noža… Dotýkali sa ho viac veci, ktoré sprítomňovali večnosť a pomáhali mu žiť pre druhých. To, že v jeho srdci horela až neuveriteľná láska k spáse všetkých ľudí, je svedectvom, že už nežil on, ale žil v ňom Kristus (porov. Gal 2,19). Sv. Dominik si bol stále vedomý, že má pri všetkom ohrození a v úzkostiach, v ťažkých a nebezpečných situáciách, pri nedostatku a chorobách účasť na Kristovom utrpení. „Keď prechádzal miestami, kde mu hrozilo nebezpečenstvo, radostne si spieval a veselo kráčal ďalej“ (Jordán Saský, Libellus, n. 22). S veľkou trpezlivosťou znášal ohováranie a úklady ho neobrali o pokoj. Dominik vedel ako nikto iný tešiť svojich bratov a iných ľudí, ktorí museli bojovať s osobnými ťažkosťami. Dokonca aj krátko pred smrťou si zavolal bratov a mal k nim veľmi krásne kázanie a hovoril k ich srdcu.
Ak túžime žiť v plnosti dominikánske povolanie, mali by sme zomrieť predstave, že sme centrom sveta. Centrom všetkého je ten, ktorý nesie naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil (porov. Iz 53,4). Čo nás však pri tom mätie je Božia všemohúcnosť, ktorá bezmocne padá do prachu. Ale tak ako padá, aj vstáva. Ako je znetvorená, je aj oslávená. Ako sa nad ňou mnohí zhrozili, budú ju mnohí obdivovať (porov. Iz 52,13-15). Tajomstvo krehkosti a slávy Boha kontemplujeme v Eucharistii. Práve v jeho „láske až do krajnosti“ sa nám stáva priateľom a toto priateľstvo je večné, je to večný život. Máme dennú skúsenosť, že v Eucharistii sa nám Boh nepredstavuje vo svojej majestátnosti, ale v úplnej nepatrnosti. Túži posilniť slabých a krehkých ľudí tým, že im dáva jesť svoje telo a piť svoju krv v podobe obyčajnej hostie a obyčajného vína. Robí ich silnými na ceste večného života, ak ho nechajú konať a nevytesnia ho zo svojho stredu. Sv. Dominik to nerobil. Na freskách fra Angelika vidíme jasne, že on necháva Boha konať – trpiaci a vzkriesený Kristus sa vždy nachádza v strede obrazu a Dominik ostáva naboku.
Sr. M. Karola OP
