Ábelová, Pustý dvor – kontemplatívne dominikánske centrum. V dňoch 16.11. – 18.11.2018 sa tu znovu stretla skupina vysokoškolákov ADOM-ákov s dominikánmi – fr.Lukášom, sr.Karolou, sr.Sáviou a vzácnym hosťom fr.Irenejom Fintorom OP, aby nás zoznámili so súvislosťami medzi telesnosťou a spiritualitou.
Dotkli sme sa aj témy vzťahov, niečoho čo je pre život každého z nás nevyhnutné. Vzťah človeka k človeku, vzťah človeka s Bohom – nielen o týchto vzťahoch rozprávame, ale ich na Ábelovej aj spoločne budujeme. V každom vzťahu či už kamarátskom, partnerskom, alebo vo vzťahu nás a Boha sa stretávame s telesnými, fyzickými prejavmi, či už ide o úsmev, pohladenie alebo objatie, všetko robíme skrze telo. A ako píše Edward Schillebeeckx, z ktorého tvorby sme čerpali: „Keď sa človek chce duchovne stretnúť s druhým človekom, nevyhnutne to predpokladá telesné stretnutie.“ Dokonca aj v tom najvyššom vzťahu medzi človekom a Bohom dochádza k fyzickému kontaktu. Kedy a kde? Počas Eucharistickej obety, kedy prijímame samotného Boha, Jeho telo a krv skrze matériu chleba a vína. A preto by telesnosť nemala byť prekážkou v prežívaní našej spirituality, ale prostriedkom, pomocou ktorého môžeme spiritualitu prežívať.
Počuli ste už pojmy gnosticizmus a pelagianizmus? Áno, aj týmto sme sa zaoberali a približovali si to na základe textu vybraného z diela O povolaní k svätosti v súčasnom sveteod svätého otca Františka. Za zmienku určite stojí spomenúť jeho výrok: ,,Svätosť nie je nič iné, než naplno žitá láska.“
A keďže svätosť je naplno žitá láska, takáto láska môže mať aj podobu misií. Túto tému nám priblížila sestra Sávia, ktorá strávila časť svojho života na misiách na Ukrajine a postulantka Lucia, ktorá bola na misiách v Afrike. Misijnú atmosféru sme zažili aj vďaka dokumentárnemu filmu Na Zakarpatí s láskou a množstvu zaujímavých autentických fotografií.
Na záver si dovolím použiť vyjadrenie z „pastierskeho listu“ nášho Viliama P.: „Veľmi sa ma dotkli myšlienky o tom, že telo a duša nejdú proti sebe, ale sa dopĺňajú. Druhou vecou, ktorá vo mne rezonuje už dlhší čas je dôležitosť stíšenia sa. Nie nadarmo sa hovorí, že v tichu dokážeme najviac počuť. Stíšením sa dokážeme vytvoriť priestor stretnutia sa s Bohom, s ľuďmi, ale aj so sebou samým. Ďalšou veľmi silnou vecou je výzva byť vzpriamený, mať zdvihnutú hlavu a nebáť sa. O tejto myšlienke som uvažoval aj v noci, keď som pod sebou stratil pevnú pôdu a ocitol som sa na zemi. Krehkosť mojej postele mi pripomenula krehkosť našich životov. Ak je krehká obyčajná posteľ, o čo viac je krehký ľudský život a naše vnútro?“
Klaudia
