„Nerozumiem tajomstvu milosti – iba tomu, že sa s nami stretáva tam, kde sme, a nenechá nás tam, kde nás nájde.“ (Annie Lamott)
Predpokladám, že rovnako ako ja, keď sa každé ráno prebudíte, premýšľate koľko ďalších ľudí podľahlo pandémii koronavírusu; o koľko dlhšie budeme v karanténe; kedy sa budeme môcť vrátiť do nášho „bežného“ programu; kedy veda vynájde liek? Okolo nás je toľko neistoty a nešťastia. Prinajmenšom, je šokujúce a zdá sa, že to jednoducho nedokážeme všetko pochopiť. A predsa nás niečo takmer nebadané postrkuje, aby sme sa pozreli hlbšie; aby sme si boli vedomí nespočetných jednoduchých, ako aj mimoriadnych, skutkov láskavosti, ktoré tak ohromujúco svedčia o našej súdržnosti v ľudskej rodine; aby sme si uvedomovali dar stvorenia a prírody, keď na severnej pologuli pomaly vstupujeme do ďalšej jari; aby sme si viac uvedomovali našu potrebu jeden druhého a Boha. Toto obdobie nezvaného ticha a temnoty sa nám môže zdať ohlušujúce a neproduktívne. Avšak je to vždy v tichu…, v tme .., kedy sa veci rodia, rastú a dozrievajú.
Slová múdrosti na začiatku tohto listu pochádzajú od americkej autorky Annie Lamott. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie, a preto by som sa chcela s vami o ne podeliť v nádeji, že by nám mohli pomôcť a viesť nás v tomto ťažkom období. Hovorí: „Nerozumiem tajomstvu milosti – iba tomu, že sa s nami stretáva tam, kde sme, a nenechá nás tam, kde nás nájde.“ Nikto z nás úplne nechápe, čo sa práve teraz deje. Hľadáme odpovede, a odvažujem sa povedať, že dokonca hľadáme akési znamenie Božej prítomnosti. Otázka pre nás je však veľmi jednoduchá: nakloníme sa k tomu, čo je, a dovolíme milosti, aby nás stretla?
Z listu Margaret Mayce, OP, ktorá je koordinátorka Medzinárodnej Konfederácia sestier dominikánok
