Dnes, v čase nezmyselnej vojny, sú veľmi aktuálne slová pápeža Františka, ktoré napísal v encyklike Fratelli tutti: „Na pozadí určitých viditeľných foriem násilia sa neraz ukrýva iné, omnoho hlbšie násilie, totiž násilie tých, ktorí pohŕdajú druhým predovšetkým vtedy, keď jeho požiadavky nejakým spôsobom poškodzujú ich záujmy.“ (FT 218)
Dnes, počas popolcovej stredy, sa spája celý kresťanský svet v modlitbe a v pôste v jednom jedinom záujme, v tom Božom, a to je: ukončenie vojny na Ukrajine, pretože Boh „nepohŕda Ukrajinou“.
Pri pohľade na fotky, ktoré poslali z Kamerunu našej sr. Lýdii do Mukačeva ako vyjadrenie solidarity s ľudom trpiacim na Ukrajine, vnímam, že svet je dnes úžasne prepojený a vie komunikovať svoju blízkosť a súcit. V jednej zo svojich kázni mukačevský biskup Mykola Lúčok povedal, že ak sa pozeráme na ukrižovanú Ukrajinu, najhorší možný postoj je nič neurobiť. Len sa pozerať. To je najhoršie.
Modlitba a pôst je spôsob ako môžeme niečo urobiť dnes. A Boh nám ukáže, čo môžeme urobiť zajtra. Sr. Lýdia pozýva do kláštora deti, ktoré ešte v tomto meste na Zakarpatí zostali a v čase vojny nemôžu chodiť do školy. Hrá sa s nimi a modlí. Sú medzi nimi aj deti, ktorých rodiny utiekli z Kyjeva. Vojna im predsa celkom nemôže zobrať detstvo a nádej. Boh sa postaral, aby táto jediná slovenská dominikánka nezostala v mukačevskom kláštore sama, pretože prichýlila utekajúcich z Charkova. Je jedna z nás a preto sme tam s ňou. Naša prítomnosť na Ukrajine je jeden zo spôsobov ako môžeme povedať nie vojne a krátkozrakej stratégii rozsievania strachu z vonkajších ohrození.
Sr. Karola OP
