Farizej Nikodém, popredný muž u Židov prišiel raz v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si
prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ (porov. Jn 3, 1-2) Je to maximum toho, čo môže povedať človek, ak eviduje činy, ktoré sa dejú rukami Rabbiho z Nazareta. V širšom zmysle môže Nikodém predstavovať ľudí, ktorí sa cítia byť istí vo svojom náboženskom poznaní. Zabúdajú však, že ich pravdy sú zahalené tmou noci.
Božie slovo ich už „dnes“ pozýva vstúpiť do väčšieho svetla – mať silnejšiu skúsenosť s osobou Ježiša. Nie je nutné čakať na koniec časov. Predpokladá to však radikálnu zmenu, predpokladá to „narodenie z hora“ (porov. Jn 3,3). Tu je potrebné si uvedomiť, že nový spôsob bytia, naše znovuzrodenie, sa po krste uskutočňuje predovšetkým cez eucharistické slávenie. V ňom môžu byť dnešní Nikodémovia prostredníctvom Ducha Svätého uvedení do plnšieho zjavenia Krista a intímnejšieho spojenia s ním. Toto spojenie je pre cestu k Bohu a život sveta podstatné.
V závere tretej časti fatimského tajomstva čítame: „Pod dvomi ramenami kríža stáli dvaja anjeli, každý držal v ruke krištáľovú nádobu, do ktorej zbieral krv mučeníkov a ňou kropili duše, čo sa blížili k Bohu.“ V komentári J. Ratzingera – pápeža Bedenedikta XVI. Kristova krv a krv mučeníkov sú vnímané spoločne. Text poukazuje na nádej, že utrpenie tých, ktorí sa spájajú s Kristovou obetou nie je márne, pretože ich život, sa stáva Eucharistiou, začlenením do tajomstva zrna, ktoré odumiera a stáva sa plodným.
Zdá sa, že dnešná cirkev viac ako učiteľov potrebuje mystagógov, ktorí sa usilujú uviesť súčasných Nikodémov k pochopeniu prečo bola ustanovená Sviatosť Kristovho Tela a Krvi. Bola ustanovená ako „liek podľa miery nášho zranenia“ (sv. Ambróz) alebo ako „medicína mojej slabosti“ (Nicolas Cabásilas) na ceste z tmy do svetla, pretože nie je v ľudských silách dosiahnuť Božie kráľovstvo.
-kd-
