Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo. (Lk 9, 62)

„Ja som položila ruku na pluh, nechcem sa späť obzerať, ale niesť svoj každodenný kríž a kráčať za Ježišom“ – toto osobné vyznanie vo svojom živote denne napĺňala sr. M. Zita Helena Zuberová, ktorá dňa 24. septembra 2019 vo veku nedožitých 79-tich  rokov života opustila spoločenstvo sestier dominikánok. Narodila sa 27. novembra 1940 v Chlebniciach pri Dolnom Kubíne ako druhá z piatich detí. Dňa 12. mája 1969 vstúpila do kandidatúry sestier dominikánok v Petrovanoch, kde 11. októbra 1970 zložila prvé sľuby a 13. septembra 1975 doživotné sľuby. Počas rokov 1969 – 1978 pracovala sr. M. Zita v Domove sociálnej starostlivosti MUDr. Vladimíra Pospíšila v Petrovanoch, kde sa s láskou starala o ľudí s rôznym postihnutím. V nasledujúcich rokoch 1978 – 1997 pracovala v zdravotníckych zariadeniach v Ružomberku, Bratislave a v Dunajskej Lužnej. V roku 1996 jej bola zverená formácia kandidátok v Dunajskej Lužnej a v rokoch 1998 až 2000 formácia sestier junioriek pôsobiacich v Prešove a v Petrovanoch. Počas ďalších 14 rokov žila sr. M. Zita ako dôchodkyňa v Dome sv. Michala, archanjela, v Šarišských Michaľanoch, kde sa s láskou venovala starším a opusteným ľuďom, ktorých povzbudzovala milým slovom a ich potreby vkladala denne do svojich modlitieb. Dňa 1. júla 2014 bola sr. M. Zita asignovaná do Konventu bl. Imeldy v Dunajskej Lužnej, kde ochotne vypomáhala pri rôznych domácich prácach a takmer do konca svojho života sa obetavo venovala chorým spolusestrám. Sr. M. Zita bola pre nás vzorom v horlivej modlitbe a veľkodušnej službe. Vo svojich modlitbách a obetách pamätala na potreby Cirkvi doma i vo svete, zvlášť na rodiny, mládež a duše, ktoré to najviac potrebujú, ako aj na dominikánsku rehoľu, kongregáciu a príbuzných. Nech odpočíva v pokoji!...

„Všetko sa deje kvôli nejakému cieľu.“

Pustý dvor. Ábelová. Miesto, ktorého existencia sa len ťažko popisuje. Miesto na mape takmer neviditeľné, no i tak tam smerujeme zo všetkých kútov Slovenska. A na tú malú prepožičanú chvíľku sme tam doma.  Štrnganie príborov na terase, hutné perové paplóny, vôňa jabĺk, spev v kuchyni, zaprášená platňa v gramofóne, dlhé večerné debaty… sú však len akousi kulisou. To dôležité sa zatiaľ odohráva kdesi pod povrchom. V nás. V tichu modlitby. Prednášky nútia naše myšlienky k novým otázkam. Čo je správne? Môže byť skutok dobrým i zlým zároveň? Ako to rozlíšiť? Možno morálnosť skutku posúdiť len na základe úmyslu? Brat Samuel nám s ľahkosťou sprostredkúva odpovede cez učenie sv. Tomáša Akvinského. Rozumieme, že nemusíme byť kapitánom na topiacej sa lodi ani ostreľovačom vo vojne, aby sme v zásadnej chvíli zaváhali. Prehodnocujeme vlastné úsudky podľa nového kľúča. Svojho patróna, sv. Tomáša nám predstavuje brat Tomáš a náš obraz o jeho živote a tvorbe sa tak stáva znova o čosi komplexnejším. Všetky nahromadené podnety a idey nechávame voľne plynúť prostredníctvom landartu. Tentokrát sa zapájame všetci. Cez drobné okienka sa dívame do priestoru a hľadáme, čo pre nás v tomto chaotickom svete ešte predstavuje čistotu. Poslednýkrát si prezeráme ábelovské nebo. Víkend sa končí a my sa musíme vrátiť každý do svojej vlastnej každodennej reality. Obsažné myšlienky v nás budú ešte nejaký čas cirkulovať. Odchádzame však s vedomím, že svet je dobrý. Veď predsa „Každé bytie, ako bytie, je dobré.“ (ST, I, q. 5, a. 3). « ‹ z 2 ›...

Spomienky na ukrajinské leto

Sestry dominikánky z komunity na Ukrajine venovali veľkú časť letných prázdnin mládeži, a to vo forme niekoľkých táborov. Prvým bol tábor v Buštine pre deti z Mukačeva, ktorý organizovala sr. Lýdia. Deťom boli denne ponúknuté katechézy na tému „Ruženec“. Rozoberali sa všetky tajomstvá. Účastník Michajlo Pečora spomína: „Mne sa páčilo to, že sme niektoré časti ruženca hrali. Najkrajším bolo ustanovenie Eucharistie, keď 12 chlapcov bolo oblečených za apoštolov a kňaz predstavoval Pána Ježiša. Na stole boli chlieb a víno, ktoré symbolicky predstavovali Poslednú večeru. Tieto momenty boli natoľko hlboké, že som zatúžil častejšie prijímať Pána do svojho srdca a viac ho poznávať.“ Aj tábor pre mládež v Kyjeve sa niesol v duchu ružencových tajomstiev. Okrem duchovného programu mladí poznávali aj krásy hlavného mesta Ukrajiny. Sestra Lýdia sa s mládežou zúčastnila aj pešej púte do národnej svätyne Škapuliarskej Panny Márie v Berdičeve s témou „Bohorodička, pod svoj plášť prijmi ukrajinské rodiny.“ Bolo to veľmi náročné, keďže išlo o 130 km putovania. Pre deti z Fridišova sestry pripravili tábor v Okrúhlej, kde je prekrásna príroda. Pomôcť prišli aj animátori zo Slovenska – Mária Mertušová a Veronika i Šebastián Kadukovi, za čo im patrí veľká vďaka. Duchovnú službu mal na starosti fr. Samuel zo Slovenska. Keďže na Ukrajine prebieha Rok rodiny, tábor sa venoval tejto téme. V katechézach sa striedali dominikáni aj animátori. Koniec augusta priniesol posledný tábor pre mládež z Fridišova, konal sa v Čornomorsku pri Odese. Účastníčka Viktória Dovhanič spomína na tento čas takto: „Každý deň bol naplnený zaujímavým a hlbokým programom. Zberali sme „duchovné koraly“, ktoré nám poslúžia ako cestovná mapa, pomáhajúca dostať sa z problémových situácií. Všetko to do našich sŕdc vniesli fr. Svorad a sr. Mária, za čo sme im veľmi vďační. Všetci sme sa pripravovali: scénkami, diskusiami, robili sme symboly šťastnej rodiny – zástavy, koláže na tému – Boh. Láska. Rodina. Nechýbali ani veselé večere a žili sme medzi sebou ako ryba s vodou. Boli to prekrásne a nezabudnuteľné chvíle. Duchovný zážitok z nášho tábora zostal hlboko v našich srdciach.“ sestry z...

Putovanie za požehnaním (video spomienka)

Prameň novosti osobných zvestovaní

Dňa 12. septembra 2019 v konvente Krista Kráľa v Košiciach počas sv. omše sa uskutočnilo požehnanie novozriadenej kaplnky sestier, ktorej patrocínium je Zvestovania Pána. Posviacku vykonal dekan a farár farnosti sv. Alžbety v Košiciach Mons. ThLic. František Šándor za asistencie diakona Borisa Byčaneka a za prítomnosti priora dominikánov v Košiciach fr. Mariána Slavomíra  Hovanca OP. Jedným z obrazov povzbudivých slov otca dekana počas slávnosti bolo poukázanie na význam biblického stánku. Stánok vytvorený rukami človeka, čo aký krásny, nadobúda novú kvalitu až reálnou prítomnosťou Boha. Stáva sa miestom odovzdávania sa, otvorenia sa novým výzvam i novej kvalite pohľadu na všednú skutočnosť. Tak to bolo i v Máriinom živote –  v momente Zvestovania, ale i počas celého jej života. Naším želaním je, aby aj tento náš stánok bol prameňom novosti našich osobných „malých zvestovaní“ – pre spoločné dobro komunity a pre tých, ku ktorým sme...