10. 11. 2014, Ndjangané
Milí doma,
Srdečne Vás pozdravujem z Ndjangané. Je to dedinka vzdialená asi 65 km od Bertoua. Z Bertoua sme sem prišli autom. Doviezla nás sestra Táňa, misionárka z Brazílie a kandidátka Mária Flóra, ktoré prišli do Bertoua na nákup a tak nás doviezli aj s mojimi veľkými kuframi. Keby neprišli pre nás, kufre by sa asi viezli na streche nejakého autobusu, ako tu bežne vozia väčšie batožiny.
V komunite nás privítali veľmi srdečne. Dostala som kabu – tradičné oblečenie žien v Kamerune a ja som im večer odovzdala pozdravy a všetky darčeky. Sestry sa im veľmi potešili. V tento deň, krátko po našom príchode, bola strašná búrka, ktorá trvala asi tri hodiny. Veľmi silno pršalo a blýskalo sa. Ale aspoň máme vodu na splachovanie. S vodou je to tu celkom zaujímavé. Na splachovanie používame dažďovú vodu, ktorú si každý deň nosíme vo vedrách do kúpeľní. Umývame sa vodou z vodovodu, no tá je len studená. Na pitie používame vodu, ktorá ide z umývadla a ešte cez špeciálne filtre.
V komunite sú tri sestry, plus sr. Karmela a tri kandidátky. Tie prišli do komunity v septembri a podobne ako ja, sa rozhliadajú. Okrem toho je tu aj pes, taký menší vlčiak, s ktorým sa nekamarátim, lebo dva dni po sebe, keď som išla do kostola, sa na mňa s láskou pozrel a začal skákať, takže som bola špinavá až po ramená a nik ho nevedel upokojiť. Sr. Karmela ho má na starosti a sľúbila som jej, že jej pomôžem okúpať ho. Neviem, kto bude viac mokrý či on, alebo my.
Ináč v tejto komunite sa mi páči okrem iného podnikavosť sestier. Snažia sa robiť všetko pre to, aby si zarobili na kúpu jedného pozemku a na výstavbu vlastných škôl v anglicky hovoriacej zóne. Pečú chlieb a predávajú ho na strednej škole, ktorá je niekoľko kilometrov vzdialená. Tiež robia sirupy – citrónový so zázvorom, ružence, obrázky na podstavcoch a podstavcami sú vrchnáky z konzerv. Sú podnikavé a robia to s chuťou vo vedomí, že musia aj oni niečím prispieť, ak chcú vybudovať nový kláštor a školy a ohlasovať tak Boha aj v iných končinách svojej krajiny.
V nedeľu sme boli na komunitnom výlete. Boli sme všetky na jednom aute a to štyri v aute a štyri vzadu na vlečke. Ja som bola samozrejme na vlečke a tak som mohla pozorovať krásnu prírodu, ľudí a ich obydlia.
Boli sme v jednej dedine, kde pôsobí poľský kňaz – otec Stanislas. Je starší s dlhou bielou bradou. Bol veľmi milý a bolo vidieť, že ho ľudia majú veľmi radi. Dal nám k dispozícii faru a aj keď odišiel, mohli sme sa tam najesť, odpočinúť si, zahrať sa… Učila som hrať sestry amerického žolika – pochopili ho a celkom sa im to páčilo. A keď sme prišli domov, vytiahli sme bedminton a dievčatá aj švihadlo. Veľmi sme si nezahrali, nešlo nám to, no nasmiali sme sa dosýta.
Zastavili sme sa aj v jednej strednej odbornej škole, ktorú riadia školský bratia. V škole majú asi tisíc žiakov, pri škole veľký internát a majú otvorené odbory: automechanik, stolár, elektrotechnik, poľnohospodárstvo. Navštívili sme aj komunitu bratov a tí sa úprimne tešili našej návšteve. Ponúkli nám výborný ananás, očistenú reďkovku a domov nám dali 90 vajíčok.
Dennodenne vnímam veľký prínos Cirkvi v tejto krajine. Skoro na každom mieste sú rehoľníci – bratia i sestry, kňazi, laici, ktorí celým svojím bytím slúžia tunajšiemu obyvateľstvu. Majú školy, ordinácie, nemocnice, stavajú kostoly, pomáhajú stavať ľuďom domy. Ohlasujú Evanjelium slovom ale aj prakticky skutkami dosvedčujú Boží záujem o každého človeka.
Nech je za to všetko oslávený a zvelebený Boh.
So srdečným pozdravom
Sr. Edita a sr. Karmela
