Úcta k Panne Márii má v dominikánskej tradícii významné miesto. Mária, ako prvá kazateľka, darovala ľudstvu vtelené Slovo, najskôr kontemplované vo svojom srdci. Modlitba sv. ruženca je pre nás školou kontemplácie vteleného Slova v jeho životných etapách (porov. Základné konštitúcie X.) Panna Mária je pre nás aj vzorom viery v prežívaní nášho rehoľného zasvätenia. Lásku k nej vyjadrujeme každodennou modlitbou sv. ruženca, ktorá má v našej tradícii neodmysliteľné miesto (KO čl. 38).
História ruženca
Modlitbe sv. ruženca, ako ju poznáme dnes, predchádzalo recitovanie 150 žalmov, ktoré bolo v prvých storočiach existencie Cirkvi súčasťou rehoľných pravidiel mníšskych rádov.
V rokoch 1410 – 1439 Dominik Pruský, kolínsky kartuzián, predkladá veriacim Mariánsky žaltár (žaltár – pôvodne kniha žalmov), ktorý obsahoval 50-krát modlitbu Zdravas Mária, prepojenú s úryvkami evanjelia. Žaltár mal pozitívnu odozvu. V rôznych regiónoch vznikali adaptácie tohto Mariánskeho žaltára, s ktorými bolo prepojených až okolo 300 úryvkov evanjelia.
Dominikán Alain de la Roche (1428-1478) vydal jednotné vydanie Mariánskeho žaltára, ktorý sa počas jeho života začal nazývať “Ruženec Preblahoslavenej Panny Márie”. Zjednotiť túto formu modlitby sa mu podarilo vďaka jeho kázaniu a Mariánskym bratstvám, ktoré zakladal. Ruženec zjednodušil v roku 1521 dominikán Alberto de Castello, ktorý vybral 15 úryvkov z evanjelia na meditáciu. Konečná forma ruženca vznikla počas pontifikátu pápeža Pia V. (1566-1572), ktorý ho oficiálne schválil a ponúkol pre celú Cirkev. Neskôr boli vykonané už len dve úpravy v tejto modlitbe: v roku 1917 na základe mariánskych zjavení vo Fatime bola na záver desiatku pridaná modlitba “Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy…” a za pontifikátu Jána Pavla II. v roku 2002 bol pridaný ruženec svetla.
