Návšteva Ľvova

Ľvov je administratívne centrum Ľvovskej oblasti, národno – kultúrne a vzdelávacie centrum Ukrajiny, kde žije okolo 729 000 ľudí. Do tohto 8 storočí starého, kráľom Danielom Romanovičom založeného mesta, sme sa spolu so sestrou Sáviou OP a siedmymi dievčatami z Mukačeva vybrali preskúmať úzke uličky preplnené históriou , pamiatkami s krásnou architektúrou a množstvami malých obchodíkov. Ako sme sa dozvedeli, názov tohoto mesta je odvodený od mena kniežaťa Leva Danieloviča , syna zakladateľa. Patrónom mesta je sv. Juraj. Skoro ráno 23. júna sme vycestovali vlakom z Mukačeva do Ľvova. Je to asi 244 km. Za 6 hodín „masáže“ na starých drevených laviciach vo vlaku sme dorazili okolo obeda do kláštora našich bratov dominikánov, ktorý sa nachádza v centre mesta niekoľko metrov od rezidencie biskupa. Otec Jakub, ktorý nás už netrpezlivo čakal, nás vrelo privítal a o pol hodiny po rýchlom obede sme už kráčali na námestie Rinok k radnici. V Ľvove sme strávili len necelé štyri dni, ale aj tie boli preplnené poznaním, dojmami a stretnutiami. Navštívili sme niekoľko kostolov, napr. Sv. Juraja, sv. Andreja, sv. Antona, Latinskú katedrálu – Nanebovzatia Najsvätejšej Panny Márie, sv. Petra a Pavla a starú armiansku cerkvu. Veľký dojem na nás urobil bývalý dominikánsky kostol, ktorý je zasvätený Svätej Eucharistii a teraz patrí gréckokatolíkom. Pod kostolom sa nachádza múzeum, kde sa naše dievčatá oboznámili zo životom sv. otca Dominika a s históriou založenia dominikánskej rehole. Vyše 300 schodov, ktorými sme vyšli na radnicu, nám umožnilo nádherný pohľad na mesto, a o niečo neskôr sme podobný obraz mohli vidieť z Vysokého zámku – bol to však už nočný Ľvov. Pre dievčatá bolo nezabudnuteľným zážitkom nielen Národné divadlo opery a baletu, niekoľko univerzít a akadémii, ktoré sme cestou videli, ale aj múzeum zbraní, kde si mohli navliecť na ruky ťažké okovy, vliezť do klietky hanby, či vidieť rôzne nástroje mučenia. Tiež výrobňa čokolády a kávy, ktorou je Ľvov preslávený, nám asi navždy zostane v pamäti. A čo zaujalo najviac mňa? Lyčakivskij cintorín, staré uličky s prekrásnymi ornamentami a kresbami a samozrejme otvorenosť sŕdc našich bratov dominikánov v Ľvove, ktorí nás prijali a s ktorými sme zažili nočné dobrodružstvo, keď sme sa o 2. hodine ráno postavili z postele priamo do 2-centimetrovej vody, ktorá striekala z prasknutej rúry. Na zbieranie vody s uterákmi a svetrami, myslím, že nikto z nás tak skoro nezabudne. A čo sa týka Lyčakivskoho cintorína, to je osobitná kategória. Tento cintorín vznikol v 17. storočí. Pochovávali tu len veľmi významných ľudí: spisovateľov, básnikov, hudobných skladateľov, významných činiteľov kultúry, vedy a umenia a bohatých ľudí. Tak staré, krásne a rozmanité sochy ľudskej veľkosti a pamätníky človek len tak ľahko nevidí. Sv. Michal, archanjel, stojaci vysoko na kopci v časti, kde sú pochovaní vojaci UHA /Ukrajinska Halicka armada/, stojí akoby na stráži s poskladanými krídlami. Určite nie bezdôvodne je tento cintorín vyhlásený za Historicko – kultúrne múzeum a park, kde sa konajú aj nočné exkurzie. Sr. Lýdia OP / Mukačevo /