Konečne nastala očakávaná chvíľa pre deti – prázdniny. Na Ukrajine končí škola už v máji, takže 16. júna sme vyrazili na tábor do Buština. Spolu nás bolo 47 – deti od 8 do 14 rokov, dve sestry (sr. Sávia a sr. Lýdia), kňaz – o. Peter Žarkovský, pani kuchárky a dominikánski spolupracovníci. Tábor bol určený pre prvoprijímajúce deti (v počte 25) a tiež pre deti, ktoré navštevujú katechézy u nás v kláštore.
Témou tohoročného tábora boli „Blahoslavenstvá“. Pomocou prednášok, hier, filmov , eRko-tancov a osobného príkladu sme sa snažili odovzdať deťom posolstvo, ako byť šťastným a ako urobiť šťastnými i ľudí okolo nás. Každodenný sv. ruženec a sv. omša, ranná a večerná modlitba posilnili vieru týchto detí a boli dôkazom toho, že modliť sa môžeme aj celý deň a ani nás to neunaví. Ak všetko, čo robíme, robíme s Bohom v srdci uvedomujúc si Jeho prítomnosť, naša modlitba preteká srdcom.
Tohto roku sme oslavovali na výlete aj narodeniny jedného dievčatka. Ešte asi nikdy nezažilo niečo tak pekné: Už skoro ráno, keď sme vstali, zoradili sa všetky dievčatá pri jej posteli a spievali „Mnohaja lita“ (chlapci spali na druhej strane budovy). Na obed bolo slávnostné pozdravenie a večer torta a darčeky. Bolo to tak dojímavé, že jedno asi 8-ročné dievčatko nás prosilo, či nemôžeme zostať do ďalšieho pondelka, kedy má aj ona sviatok.
Deťom sa veľmi páčil aj športový deň, ktorý spočíval v rôznych súťažiach (skákanie vo vreci, preťahovanie lanom, skákanie na jednej nohe, utekanie s fúrikmi, beh s loptičkou na lyžičke a pod.) a aktivita, ktorú dostali ako odmenu – kúpanie v jazere. Asi 14 km od Buština sme objavili krásnu odpočinkovú zónu s jazerom, loďkami, hojdačkami, domčekmi a hôrkami. Deti skákali do vody z mostíka, spúšťali sa na šmykľavke, plavili sa na vodných bicykloch a na loďkách. Nás len „boleli hlavy“, kde nabrať toľko chleba, aby sme takú masu nakŕmili, keďže sme pojedli 3 razy viac ako po iné dni. V obchode chleba nebolo, a my sme boli ďaleko od chaty. Ale Boh sa vždy postará a nenechá v núdzi tých, ktorí v Neho skladajú nádej.
Šesť dní ubehlo ako voda a my sme sa hoci unavení, ale radostní a spokojní vrátili domov. Ani nám nevadili drevené lavice vo vlaku a takmer celé 4 hodiny jazdy sme prespali ako po ťažkej fuške.
Sr. Lýdia OP
