Na prelome mesiacov apríl a máj sa tridsaťjeden sestier dominikánok zo všetkých komunít kongregácie vzdialilo od každodennosti, aby sa v stredovekých uliciach Bologne, Florencie a Sieny nadýchli vlastnej histórie.
Sny sestier sa stretli v spoločnej túžbe. Tej, ktorá lákala k osobnej skúsenosti vstúpiť na miesta začiatkov rehole. Po dôkladnej príprave sa s odvahou vydali na cestu. Ako pútnici.
„Vďaka našim sestrám, ktoré nás v cudzine prijali ako vlastné, pocit domova v nás pretrvával po celý čas aj napriek kilometrom, ktoré nás delili od slovenských komunít. V priebehu dní dýchajúc atmosféru dominikánskych miest a zastavení, mali sme neraz pocit radostného stretnutia s tým, čo je nám tak vzácne,“ opísala svoju skúsenosť jedna z účastníčok.
Zachované stolové dosky z 13. storočia znázorňujúce jednu z prvých komunít bratov, hrobka sv. Dominika, či blahoslavená Imelda v kostole sv. Žigmunda sa stali symbolmi takéhoto stretnutia. Jedným z najsilnejších momentov bola pre mnohé možnosť stáť zoči-voči maľbám dominikánskeho umelca fra Angelica a vnímať ich hĺbku. Jeho fresky v národnom múzeu San Marco vo Florencii sú skvostom maliarskeho umenia. Tieto a iné architektonické a maliarske diela svetoznámych autorov pôsobili ako velikáni umenia ducha, pred ktorými sa človek môže len s pokorou skláňať. Vyvrcholením púte boli miesta, na ktorých žila sv. Katarína Sienská. Táto žena svojou celoživotnou túžbou poznávať Boha v sebe a seba v Bohu je pre mnohých veľkou inšpiráciou. Keďže mesto Siena v tom čase práve slávilo sviatok svojej patrónky, sestry sa stali účastnými požehnania mesta relikviami sv. Kataríny, laickej dominikánky.
Púť do kolísky dominikánskeho života bola súčasťou prípravy na 800-ročné jubileum rehole. Bola to príležitosť obnoviť sa v túžbe nasledovať svojich predchodcov a privlastniť si slová modlitby k tomuto jubileu : „…vdýchni ducha vzkrieseného Krista do našich sŕdc a myslí, aby sme verne a radostne ohlasovali evanjelium pokoja.“
