Drahé moje spolusestry, rodina a priatelia,
v prvom rade vás všetkých pozdravujem už z môjho nového pôsobiska – Djangané a zároveň vám všetkým ďakujem za každú vašu pozornosť, lásku, dary a obety…
Po mojom prílete do Yaoundé ma v komunite čakalo veľmi milé a radostné privítanie. Viete si predstaviť, že vychádzate z taxíka a celá komunita vás čaká s bubnami, a všelijakými tamburínami a hrkálkami? Spev a tanec ma opäť prinavrátili do reality, do ktorej som prišla a aj mne samej bolo do spevu a do tanca.
Po niekoľkých dňoch strávených v Yaoundé som cestovala do Bertoua a z tadiaľ do Djangané. Prvé dni na novom mieste boli plné nových zážitkov a práce. Večer o 22.00 som padala do postele unavená. Už dva mesiace máme svetlo iba cez slnečné kolektory a to je veľmi slabé. No ďakujem Bohu, že sa aspoň vidíme pomodliť breviár. Nemáme však chladničku, ani žiadne iné zariadenia, ktoré fungujú na elektriku. Sme rady, že si môžeme nabiť mobily a počítač, aby sme mohli mať kontakt so svetom. Ľudia na okolí sú prakticky od 18.00 hod v tme. Len sem tam vidno zapálenú sviečku. Momentálne máme problém aj s vodou a to je troška horšie, keďže je obdobie veľkého sucha a je aj dosť teplo.
Asi dva dni po mojom príchode do Djangané sme išli do neďalekého lesa, kde máme polia s maniokom. Krátku časť cesty sme sa viezli na motorke, ktorá ťahala malý vozík, ale zvyšok sme museli ísť pešo, lebo cesta lesom bola samá diera… Na čo však nikdy nezabudnem, bola práca s maniokom. Sekanie mačetou a vyťahovanie zo zeme niekedy aj metrových koreňov manioka. Nakladanie do veľkých tašiek a vriec, ktoré sme niesli na hlavách, alebo na pleciach späť k motorke. Cesta pešo nám trvala 40 minút. Keď sme konečne dorazili ku motorke, bol na nás asi hrozný pohľad. Pot sa z nás lial a do toho ten prach… :). Po príchode domov nás čakala druhá etapa – spracovanie manioku (čistenie, umývanie, strúhanie). Posielam vám niekoľko fotografií, aby ste si to vedeli predstaviť. Nakoniec sme tú zmes dali do vreca, stiahli povrazmi a pritlačili drevami, aby z manioku vytekala voda. Večer sme si urobili guľky z manioku, vajec a banánov, aby sme nabrali silu. Po modlitbe a večery sme ešte čistili arašidy a kukuricu. To nebolo ťažké, ale hrať na gitare sa potom veru nedalo…
Život v tejto krajine nie je ľahký. Práca je dosť namáhavá, k tomu ešte horúčavy, ktoré niekedy nekončia ani v noci. Ráno vstávame o 5.00 hod. Najskôr máme rozjímanie, potom ideme do kostola na ranné chvály, kde sa modlíme spolu s kňazom a ľuďmi a hneď nasleduje sv. omša, ktorú máme vďaka Bohu každý deň. Náš kňaz je veľmi dobrý. Stará sa o farnosť, aj o sestry. Veľa pracuje na svojich poliach a chová aj prasiatka – má ich štrnásť.
V komunite je nás 6 sestier – 5 Kamerunčaniek a ja. V komunite som najstaršia. Predstavená má 38 rokov a ostatné 20 – 25 rokov. Máme aj jednu postulantku, ktorá pracuje v neďalekom zdravotníckom centre aj spolu s jedným ošetrovateľom. Zdravotníkov je tu dosť málo a chýba aj vybavenie liekmi a zdravotníckymi potrebami. Do centra prichádza veľa ľudí chorých na maláriu, s hnačkami, horúčkami, bolesťami brucha… Je tu aj dosť veľa pôrodov… Vďaka podpore zo Slovenska a Ukrajiny sa nám podarilo kúpiť pre zdravotnícke centrum aspoň tlakomer, teplomery, striekačky s ihlami, detské infúzie a nejaké lieky. O zariadenie sa stará arcidiecéza, ktorá však nemá na tieto veci peniaze.
Nejaké financie sme vyhradili aj na zakúpenie normálnej stoličky pre kňaza, ako aj váz a plachiet do nášho kostolíka. Ľudia i sestry sú nesmierne vďační, aj ja ďakujem všetkým, ktorí nás akýmkoľvek spôsobom podporili.
Jedna pani prispela dosť veľkou čiastkou na jedlo pre hladujúce deti. Vďaka jej podpore, ako aj podpore ďalších dobrodincov z Talianska funguje v našej materskej škole projekt v rámci ktorého jedna zo sestier varí 3 krát týždenne kukuričnú kašu a raz týždenne obed pre všetky deti.
Pomaly sa zapájam do školskej a farskej katechézy. Tri krát do týždňa chodím do škôlky, kde máme 84 detí od 2 – 6 rokov. Spolu s jednou novickou máme na starosti prípravu na Vianoce. Dva krát do týždňa chodíme do základnej školy, kde máme s deťmi náboženstvo. V jednej triede máme 186 deti. Je ich veľmi veľa, ale disciplínu nám pomáhajú udržať aj učitelia. V sobotu máme zbor a katechézu v kostole, kde pripravujeme asi 12 detí na prvé sv. prijímanie.
Dnes sme mali slávnosť Krista Kráľa. Sv. omša začala o 10.00 hod. a skončila o 13.30 hod., ale bolo to veľmi pekné. Po nej sme mali malú slávnosť, ktorú pripravil pán farár. Domov sme prišli asi o 16.00 hod. „polomŕtve“.
Posledné, čo chcem ešte spomenúť, sú naše nedeľné návštevy rodín. Vo dvojici prechádzame okolitými dedinkami a ideme prakticky z domu do domu, pozdravíme ľudí, prehodíme zopár viet a ideme ďalej. Ľudia zvyčajne sedia pred domami, niečo robia, alebo len tak odpočívajú. Je to veľmi milé, lebo nás stále sprevádzajú deti, ktoré poznáme zo školy. Ukazujú nám kto kde býva, všetko nám vysvetľujú. Aspoň sa od nich naučím nove slovíčka, keďže na francúzštinu momentálne nemám veľa času a ani síl…
Ďakujem Bohu za všetko. Za všetky nové veci a skúsenosti, za silu a odhodlanie kráčať ďalej a za radosť a pokoj, ktoré mi dáva každý deň.
S láskou a spomienkou v modlitbách
Sr. Lýdia
