Svätý Dominik – muž vzkriesenia

„Mohol zostúpiť z kríža, ale zvolil si vstať z hrobu.” Svätý Augustín nám týmto chce povedať, že Ježiš mal slobodu, nebol Otcom nútený ísť na kríž a ponúknuť seba do poslednej kvapky krvi. No predsa si vybral cestu náročnú, bolestnú a ťažkú na pochopenie. Ukázal všetkým, že spása človeka je pre neho tak dôležitá, že ponúka všetko pre záchranu ľudstva. Jeho život sa však neskončil utrpením a smrťou. Koniec je zmŕtvychvstanie a večný život. Smrť nie je koniec, ale začiatok. Veľkonočné tajomstvo zostane pre nás navždy ukryté. Ježišov život nemá schémy, do ktorých by sme ho zaškatuľkovali. Jeho správanie, postoje vždy odzrkadľovali nekonečnú lásku ku konkrétnym ľuďom, s ktorými práve bol. Sám o sebe hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali v hojnosti“( Jn 10,10). Život v hojnosti nielen sám žil, ale ho ponúkol všetkým. Každý z nás je pozvaný objavovať tento život v každodennosti. Ježišovo pozvanie naplno prijal aj sv. Dominik, ktorý je pre nás vzorom ako žiť evanjelium. Mal ho natoľko vryté v srdci, že ho aj fyzicky vždy nosil so sebou. Celý život chcel patriť Bohu, no nebola to len statická túžba. Vzkriesený Kristus ho tak podnietil, že neváhal urobiť všetko preto, aby jeho láska k Bohu bola pretavená do konkrétnej služby človeku. Nielen túžil po spáse duší, ale v konkrétnom živote hľadal aj spôsob, aby zachránil „čím viacerých“. Nebál sa ťažkostí, neľutoval námahu, len aby človek poznal Pravdu, stotožnil sa s ňou v srdci a žil ju. K tomu pobádal aj svojich bratov a sestry. Vzkriesený Kristus živý vo svojom Slove a v Eucharistii bol pre Dominika pokrmom, ktorý formoval jeho život. A preto žil život v hojnosti. Nehanbil sa plakať a volať „Čo bude hriešnikmi!“, a zároveň je o ňom známe, že mal radostného ducha. Bolesť a radosť mali pevné miesto v jeho živote. Zmŕtvychvstalý Ježiš vstupuje medzi apoštolov so slovami: „Pokoj Vám“, no zároveň ukazuje oslávené rany – spôsob, ktorým vykúpil svet. Sv. Dominik bol mužom vzkriesenia, lebo bol veľmi podobný Kristovi. Konkrétny človek mal pre neho obrovskú hodnotu. Neváhal prejsť kilometre, zakladať komunity a robiť všetko preto, aby ľudia poznali život podľa evanjelia a žili ho v každodennosti. „V auguste roku 1217 posiela Dominik do Paríža sedem zo svojich dvadsiatich bratov, aby tam študovali teológiu. Už vtedy sa rozhodol, že nebude „zhromažďovať dobré zrno v sýpke“, ale že svoju rehoľu otvorí pre potreby celej Cirkvi.“ (G.T. Bedouelle) Aj my sme denne pozvaní pretaviť evanjelium do konkrétneho života. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa prihovára aj nám: „Nebojte sa. Choďte do celého sveta…Ja som s vami po všetky dni“. Sr. ?. Avila OP...

Hádžeš ma do hlbokej priepasti

Jednou z ponúk bohatstva, ktoré nám Boh už osem storočí ponúka cez  sv. Dominika Guzmána, je bohatstvo jeho Deviatich spôsobov modlitby. Rozmanitosť i Dominikova tvorivosť duchovného prežívania aj dnes dokáže naladiť veriaceho na pulz ducha tohto svätca. Jednotlivé úkony postojov tela (deväť spôsobov) tvoria akísi kanál volaní k Bohu. V prežívaní vrcholu Veľkého pôstu je aktuálne pozrieť sa na Dominika, muža súcitu, ako postojom v tvare kríža (šiesty spôsob modlitby) sa prihovára, ba so žalmistom kričí k Ukrižovanému – „hádžeš ma do hlbokej priepasti, do temravy a tône smrti“ (Ž 88,7). Týmto gestom modlitby svätec siaha do stredu Kristovho kríža. Do srdca Kristovho utrpenia, do priepasti, odkiaľ niet úniku. Priepasť, hiát – slovo vyjadrujúce stav úplného obmedzenia. Priepasť, ktorá pohltila Ježiša v smrteľnej agónii na kríži a stala sa miestom zahalenia Slova. Tento moment, stav, rozpoloženie  upútava na seba oči viery. V liturgickom roku je jeden deň, ktorý nesie v sebe túto Kristovu situáciu. Stav úplného Kristovho obmedzenia. Je to deň, keď Syn umiera – a – Otec zostáva tým činom nedosiahnuteľný. Kristovo umučenie je dokonané. Slovo je  mŕtve … ani Cirkev už viac nemá Slovo. Je to pád „prekliateho“, „pád zosobneného hriechu“. Takto dramaticky Apoštol Pavol opisuje túto udalosť v svojich listoch. Ježiš v úplnej opustenosti od Otca s veľkým výkrikom, v temnote, sa ponára do sveta mŕtvych. Odkiaľ už nezaznie jeho žiadne slovo. Táto Ježišova dráma nie je iba jeho individuálnou drámou. Tajomstvo jeho agónie a smrti sa snúbi s človekom, s ľudstvom trpiacim temnotou bez Boha. Snúbi sa s bezmocnosťou a zároveň ju premieňa. V kontexte Ježišovej drámy môžeme pozorovať aj nášho svätého zakladateľa v modlitbovom úkone. Jeho rozpažené ruky, volanie so žalmistom a slzy, ilustrujú drámu mlčiaceho Slova. Zdrvujúca Ježišova scéna nie je Dominikovi neznáma. V svojej dobe Dominik rozpoznáva ťarchu nielen telesného strádania ľudí, ale i ťarchu strádania ich ducha. On v centre svojho osobného ukrižovania volá k Ukrižovanému – „čo bude s hriešnikmi“. Dráma Kristovej priepasti cez mnohé storočia sa stala akýmsi responzóriom. Neexistuje totiž doba, éra, čas, v ktorej sa dráma priepasti neopakuje. Rozpažené ruky Krista sa stali pre Dominika, pre mnohých svätcov minulosti i súčasnosti, pre mnohých „maličkých“ oporou, objatím. Napokon stali sa skrytým semenom, impulzom k životu. A tak i ja v duchu kladiem svoje volajúce rozpažené ramená na Kristove ramená, a neprosím aby mi bola odňatá bezmocnosť. Nesmiem a nechcem skracovať, či upravovať ramená kríža. Narúšať ich poriadok… len prosím, aby moje ramená boli podoprené Jeho mocou. Z  biedy, z bezmocnosti sa tak stáva objatie, preniknuté nehou, životom, ktorý vždy…, vždy z toho mocného Objatia pramení… Sr. M. Alberta...