S malou prestávkou je to už šiesty rok, čo sa mladí z celého Slovenska spolu s bratmi dominikánmi a sestrami dominikánkami stretli na tradičnom letnom putovaní. Skupina pútnikov v komornejšom zložení, putovala prírodou Muránskej planiny 18. – 24. júla, po trase Drábsko, Sedmák – Čierny Balog – Pohronská Polhora – Heľpa – Revúca.
Putovanie sme začali v pondelok, spoločnou opekačkou a svätou omšou na chate v Drábsku. Samotná cesta do ťažko dostupnej lokality bola nevšedným štartovacím zážitkom. Po zotmení nechýbal úvodný ceremoniál, pri ktorom sme sa zamýšľali nad rôznymi predstavami o Bohu – láske. V jeho závere sme tú svoju hodili do ohňa, a tak symbolicky vytvorili priestor pre slová, ktoré nám Boh chce o svojej láske ešte povedať – aj prostredníctvom bl. Pier Giorgia Frassatiho, Pavlovho hymnu na lásku či ľudí, ktorí nás celým putovaním sprevádzali. Popri kráčaní sme si mohli vlastnosti lásky overovať v praxi – všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží,… húštiny, kopce, teplo, otlaky, prudké klesania aj príliš dlhé asfaltky. Pretože toto všetko strieda každodenná starostlivosť, priateľské rozhovory, smiech, doťahovanie, studené potoky, krásne výhľady a mnohé iné prekvapenia. Viacerí spolupútnici sa k nám pridali len na istý úsek cesty. Noví aj starí známi, dokonca miestny pes (ktorý nás neváhal nasledovať až do Pohronskej Polhory). V piatok, náš oddychový deň na starej fare v Heľpe, bol naším hosťom fr. Mannes OP, ktorý nám v doobedňajšom bloku ešte viac priblížil neprehliadnuteľnosť skrytého života Pier Giorgia. Večer patril adorácii, po ktorej nasledovalo slávnostné prijatie prvých členov Adom-u – dominikánskej mládeže. Po ňom sa naše putovanie začalo nezadržateľne blížiť k záveru. Posledná časť našej cesty viedla cez Muránsky hrad, až sme doputovali do Revúcej a… po prekvapivo dobrom jedle (aj s dezertom!), sme si mohli dokonca zaplávať v bazéne.
„Málo, ale dobrí ako makaróny!“, to bolo heslo Pier Giorgovej spoločnosti Tipi Loschi (Temné Typy), ktorú si založili spolu s priateľmi. Uprostred spontánnosti, bláznivých výčinov a veselosti, ktorá nepoznala pretvárku, sa nachádzali tie najcennejšie hodnoty – poklady viery, jedinečných priateľských pút a lásky, o ktorých Pier Giorgio veril, že prekračujú čas i fyzickú vzdialenosť a smrť.
Každé naše putovanie sa po týždni skončí, ale…
„Jediná vec, ktorá zostáva, je puto, ktoré dúfam, s Božou milosťou bude spájať všetky Tipi Loschi v tomto živote. Toto sväté puto je viera, silné puto, spoľahlivá skala, ktorá jediná je pevnou zárukou. A dúfajme, že táto viera, ktorú sme prijali pri krste, a ktorá z nás urobila spoločníkov na nádherných horských výletoch, nás bude sprevádzať do posledného dňa našej pozemskej púte a my budeme spojení cez modlitbu duchovným putom, všetky Tipi Loschi roztrúsené po zemi.“
(Pier Giorgio v liste Laure Hidalgo, 11. augusta 1924)