Zo stromov začínajú padať listy. Cestou na tradičný land-art s Blažkou mi na asfaltovej ceste padol do oka zelený list, ktorému očividne niečo chýbalo. Jeho symetrickú stavbu narúšal jeden chýbajúci lístok. O kúsok ďalej ma upútal ďalší list – tentoraz sýtožltý. Zodvihla som ho a priložila na prázdne miesto zeleného listu. Veď, prečo nie? Doplnený list sa odlišoval farbou aj tvarom, bol výrazne väčší… a celok bol zrazu celkom iný. A o to krajší! Vtedy som, odraziac sa od Alanovho príkladu o tehle, [1] začala znova uvažovať nad spôsobom, akým veci opravuje Boh. Zoberme si napríklad spomínaný list. Ak by ho „opravoval“ človek, zameral by sa v prvom rade na to, aby mu prinavrátil pôvodnú podobu – na prázdne miesto by sa snažil doplniť list, ktorý by sedel svojím tvarom, svojou farbou, veľkosťou… aby bol celok čo najviac ako predtým. Boh však premýšľa inak. Na porušené miesto neváha vložiť niečo až „výstredne krásne“, aby celok urobil vzácnejším, ako bol predtým. Vidíme to v mnohých príbehoch z Biblie. Napríklad v prípade prvého hriechu Adama a Evy, Boh neváhal, aby nám daroval svoju prítomnosť omnoho vzácnejším spôsobom – poslal na svet svojho Syna a dal nám svoju blízkosť v Eucharistii, ktorou môžeme mať na Božom živote plnšiu účasť ako mali Adam a Eva v raji. Podobne, vďaka Dávidovmu hriechu, jeho následnej ľútosti a bolesti, ktorú po jeho spáchaní prežíval, dnes máme najkrajšie (kajúce) žalmy. Boh po narušení vzťahu s človekom neostáva pri jeho navrátení do pôvodnej podoby, ale ide omnoho ďalej a svojou milosťou vytvára oveľa kvalitnejší a vzácnejší celok. Dôkazom, že Boh koná naozaj takto, je pre mňa aj Ábelová. Ak by brat Lukáš, ktorý ju najviac stavia upravuje a opravuje, na začiatku prišiel a povedal si: „Ó, krásna usadlosť! Opravím ju do pôvodnej podoby, aby vyzerala ako kedysi. Aby ľudia, ktorí tu prídu, mohli znova zažiť a obdivovať jej zašlú slávu.“ Ak by premýšľal takto a ostal iba pri tom, vznikol by možno pekný skanzen, turistická atrakcia. Ale Ábelová, dielo, ktoré tu bratia aj sestry spoločne tvoria, je omnoho viac ako to. Je živým celkom, ktorý je až „výstredne krásny“ a dôkazom, že to nie sú iba ľudské ruky, ktoré na ňom pracujú.
Janka K.
[1] Ľudská prirodzenosť je ako tehla, ktorá bola porušená, čím v nej vznikli diery. Boh ich však nenecháva len tak, ale vypĺňa svojou milosťou ako betónom a tým ju robí ešte pevnejšou, ako bola predtým.
