Ján sa bude volať (Lk 1,57 – 66)

Jána Krstiteľa, ktorý bol synom Zachariáša a Alžbety, sprevádzali neobyčajné udalosti. Už jeho narodenie nebolo normálnym javom, nakoľko jeho matka bola neplodná, čiže ľudsky neschopná dať život, čo tvorilo priestor pre Boží zásah a Božie dielo. Bude to Boh, ktorý zasiahne. Daruje im syna, ktorý bude významný a v dejinách ľudstva bude mať zvláštne poslanie. „Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi“ (Lk 1,59). Autor evanjelia zdôrazňuje Boží zásah, keď hovorí o narodení Jána Krstiteľa. Následne sa zmieňuje o mene, ktoré je dané dieťaťu. Krstiteľovi chceli dať meno Zachariáš podľa otca, ale meno Zachariáš mu nebolo dané. Prečo? Obradom obriezky chlapec sa stal súčasťou izraelského ľudu Zmluvy, čiže sa stal Izraelitom ako jeho otec Zachariáš. Autor textu sa však nezastavuje pri takej významnej udalosti, ako bola obriezka, ale pri mene, ktoré bolo dané tomuto Izraelitovi. Meno v hebrejskom jazyku nie je len zhlukom písmen, ale je veľmi významné, pretože predurčuje osobnosť a poslanie, ktoré má osoba uskutočniť. Meno Zachariáš (v hebrejčine Zachar) znamená rozpamätať sa, pamätať. Zachariáš teda znamená Pán sa rozpamätal, Pán pamätá na svoje prisľúbenia. Krstiteľovi teda chceli dať meno Zachariáš – Pán sa rozpamätal – práve pre pripomenutie toho, že Božie prisľúbenia sú stále živé a Pán je verný svojim prisľúbeniam. Ako je možné, že sa to preruší a Krstiteľ nebude pomenovaný Zachariáš? Čas, ktorý nastal, je začiatkom novej doby, keď sa skončil čas rozpamätania, čas prisľúbení, a pre ľudstvo nastal nový deň, keď sa proroctvá naplnili. Čas rozpamätania sa skončil a nastal čas videnia. Krstiteľ teda nemôže byť pomenovaný Zachariáš vo chvíli, keď sa stane členom Izraela, pretože nezaručuje kontinuitu tradície otcov, ako o tom uvažovali príbuzní, ktorí nemali zjavenie z neba ako Zachariáš. Zachariáš po anjelovom zjavení povie: „Johanan sa bude volať“ (porov. Lk 1,63). Ján teda znamená Pán je milostivý, Pán ukázal svoju dobrotu a láskavosť. Nie je tu nič na rozpamätanie, ale na videnie. Keď sa Zachariášovi rozviaže jazyk, bude chváliť Pána, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud. Skončil sa teda čas pamätania, pretože teraz uvidíme uskutočnenie toho, čo Pán prisľúbil prostredníctvom prorokov v určitej dobe, keď pamätal na svoju zmluvu… (porov. Lk 1, 72- 73). Zachariáš teda predstavuje Izrael, ktorý počas mnohých storočí držal živé prisľúbenia a istotu, že Boh ich splní, a teraz videl rozžiariť slnko vychádzajúce z výsosti, ktoré nás navštívi… (porov. Lk 1,78-79). „Všetkých susedov sa zmocnil strach a všade po judejských horách sa hovorilo medzi ľuďmi, čím len bude tento chlapec. A chlapec rástol a mocnel na duchu a...

Ježišovo milujúce Srdce očakáva našu odpoveď lásky…

V evanjeliu na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nám evanjelista Matúš umožňuje nahliadnuť do hlbín Ježišovho Srdca (Mt 11, 25-30). Srdce Božieho Syna prekypuje zvelebovaním a vzdávaním vďaky Bohu Otcovi za zjavenie múdrosti maličkým – teda tým, ktorí nie sú múdri sami v sebe, ale sa nechávajú múdrosťou obdarovať. Ich otvorené srdcia sú dobrou pôdou pre Ježišove slová, ktoré v ich životoch prinášajú mnohonásobnú úrodu. Maličkí ostro kontrastujú s učenými farizejmi a zákonníkmi, ktorí zostávajú uväznení vo svojom obmedzenom poznaní a tvrdošijne si zatvárajú srdcia pred múdrosťou, ktorá ich v osobe Ježiša presahuje. Ježišovo Srdce sa tiež vyznačuje súcitnou pozornosťou k potrebám človeka. Ježiš volá k sebe všetkých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení – unavení, smutní, zlomení, bez nádeje…, aby prišli k Nemu, odpočinuli si a nechali sa Ním posilniť. Ježiš – prameň života – pozýva teda aj nás, aby sme ku Jeho nohám zložili všetko, čo nás trápi, oberá o pokoj a berie nám nádej. Odpoveďou na toto Ježišovo pozvanie môže byť aj túžba duše vyjadrená slovami jednej anglickej piesne:  „Byť v Tvojej prítomnosti, sedieť pri Tvojich nohách, kde ma obklopuje Tvoja láska a sceľuje ma – to je moja túžba, ó Pane.“ (To be in your presence, to sit at your feet, where your love surrounds me and makes me coplete – this is my desire, o Lord.) Jedine Láska Ježišovho Srdca má moc „dať dokopy“ naše vnútro rozbité hriechom, slabosťami, ranami od druhých, či iným utrpením. Jedine Láska Boha Otca zjavená v Synovi nás môže očistiť, uzdraviť, priniesť útechu a novú silu. Ak sa oddáme tejto Láske, zrodí sa v nás nový život. Chaos zmení na poriadok, rozbúreným vlnám pochybností, strachu a beznádeje prikáže, aby utíchli a naše srdcia obdarí pokojom, ktorý nám tento svet dať nemôže. Ježiš nás v dnešný deň zvlášť pozýva k sebe, aby sme ticho spočinuli v Jeho milujúcej prítomnosti a nechali sa Ním obdarovať… Len tak potom budeme schopní byť Jeho autentickými svedkami a naša služba bratom a sestrám bude plodná. V nasledovnom verši (v. 29) nám Ježiš dáva za vzor kvality vlastné Jeho srdcu – Srdcu samotného Boha, ktoré je  tiché a pokorné. Už v knihe Proroka Izaiáša je Boží služobník opísaný ako ten, ktorý nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo (porov. Iz 42, 2-3). Boh sa prihovára srdcu človeka v tichu. Len v tichu môže človek načúvať Jeho hlasu a zachytiť vnuknutia Ducha Svätého. Pokora Božieho Syna je zrejmá z mnohých udalostí Jeho pozemského života. Všimnime si aspoň niektoré: Boží Syn berie na seba krehkú ľudskú prirodzenosť. On – všemohúci Boh – sa stáva malým, bezbranným dieťaťom. Neskôr, pri poslednej večeri sa skláňa a umýva učeníkom nohy. On...

“…aby sme nezostali hladní…”

Počas jedného biblického večera, ktorý viedli pátri jezuiti z Milána, zaznela odvážna provokácia: „Predstavte si, že Svätý Otec slávi eucharistiu pod holým nebom na obrovskej lúke plnej ľudí. Zrazu sa zdvihne silný vietor, pre ktorý premenené hostie odletia. Ak by bol niekde ďaleko býk, ktorý by spolu s trávou zjedol aj hostiu, bol by podľa vás na svätom prijímaní? Podľa mňa áno. Tak ako mnohí kresťania, ktorí nevedia, čo robia.“ Ako môže dnešná slávnosť pomôcť bežnému kresťanovi, aby vedel čo robí, keď prijíma Telo Kristovo a pije Kristovu Krv? Mnohých dali rodičia pokrstiť a privádzali ich k pravidelnej účasti na svätej omši v nedeľu a prikázaný sviatok. Je však možné, že ešte nepoznali pokrm, ktorým ich Boh túži posilniť a celé roky odchádzajú z chrámu hladní. V starozákonnom čítaní na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi sme počuli slová: „Mojžiš povedal ľudu: Spomínaj si na celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh, týchto štyridsať rokov viedol po púšti, aby ťa pokoril a vyskúšal (…) Pokoril ťa, nechal ťa hladovať a potom ti dal za pokrm mannu, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst.“ (Dt 8, 2- 3) Je tu podčiarknutý významný predpoklad, veľmi dôležitá podmienka k tomu, aby človek mohol byť svojím chodením do kostola nasýtený. Nestačí prijímať eucharistický chlieb, je potrebné počúvať Božie slovo. Slová dnešného evanjelia nám chcú objasniť, čo znamená prijímať – asimilovať živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. (Porov. Jn 6,51). Ide o eucharistickú homíliu, v ktorej základné slová sú jesť (alebo hrýzť) a tiež piť. Je tu použitý nezvyčajne surový slovník, ktorý naznačuje, že veriť je niečo veľmi konkrétne: znamená jesť Telo a piť Krv. Viera nie je niečo vágne, je to reálne živenie sa Bohom. Nejde o žiadny mysticizmus odtrhnutý od reálnych problémov. Pápež Benedikt XVI. počas svetových dní mládeže v Kolíne povedal, že pri poslednej večeri sa uskutočnila „prvá a základná premena násilia na lásku, smrti na život, ktorá prenikla všetky ďalšie premeny. Chlieb a víno sa stanú Telom a Krvou. V tomto bode sa však premena nesmie zastaviť, dokonca by sa mala začať naplno.“ Telo a Krv Krista sú nám dané, aby sme raz boli celkom premenení a už teraz sa stávali kvasom premeny všedných situácií nepochopenia, nenávisti, nepokoja na vzťahy vzájomného porozumenia, lásky a pokoja. Žijeme z Boha natoľko, že sa mu stávame podobní? Pripodobňuje sa naše uvažovanie  jeho uvažovaniu? Učíme sa milovať, ako miloval On a konať, ako konal On? To, čo nám eucharistia dáva, je samotný život Syna, plnosť Ducha a spoločenstvo Otca. Zúčastňovať sa na svätej hostine znamená vstupovať do vzťahu s najvyšším Hostiteľom a s ostatnými stolujúcimi, až...

Vernosť vo všednosti…

Často je „obdobie cez rok“ chápané ako obdobie, kedy sa nič mimoriadne neslávi. Žijeme svoje všedné dni tak, ako idú – jeden po druhom. Môže nás to zviesť k tomu, že budeme považovať obyčajné dni za menejcenné, nedôležité… Dni bez zvláštneho významu. Ale čo ak nás Boh túži stretnúť aj v celkom obyčajný utorok pri rannom pití kávy? A možno si chce dať s nami schôdzku v čase, keď dobiehame na autobus. Nie je vylúčené, že sa rozhodol prísť len tak, pri celkom obyčajnom opakovaní dennodenných rituálov. Hlboký zmysel obdobia cez rok je však v niečom inom ako v zážitku krásneho nečakaného okamihu, uprostred fádneho striedania dní a nocí. Veľký teológ Hans Urs von Balthasar hovorí: „Boh, ktorý bol tridsať rokov murárom a tesárom, si poradí aj s troskami mojej duše.“ V Ježišovom živote existoval určitý nepomer medzi časom obyčajnej práce a mimoriadnymi udalosťami, ktoré priťahovali zázrakmi. Tento nepomer pokračuje a môže sa zdať neúnosný. On, ktorý je Boh, pracuje dennodenne s troskami ľudskej duše bez toho, aby sa o tom písalo v novinách a vydávali veľké svedectvá. Pracuje v skrytosti. Trpezlivo, neúnavne, nebadane mení svet vzťahov a životy ľudí práve vo všednom dni....

Oslávili „останній дзвоник – posledný zvonček”

Prvú júnovú sobotu deti v Mukačeve oslavovali  „останній дзвоник – posledný zvonček“, lúčili sa so školou. Niekoľko z nich sa vybralo, spolu so sr. Sáviou, osláviť tento deň do Perečína. Otec Vladislav CM a mladí z tejto farnosti pripravili pri príležitosti dňa detí krásny a bohatý program. Stretnutie sa začalo modlitbou a privítaním detí. Prišiel aj miestny kňaz pravoslávnej cirkvi, otec Andrij so svojimi deťmi z farnosti. Deti si mohli zaskákať  na trampolíne, ozdobiť si medový perník, čí dať si namaľovať na tvár masku, ktorú si vybrali. Domov sa vrátili všetci unavení, ale plní krásnych zážitkov. Jedno z detí skonštatovalo, že taký krásny „останній дзвоник” ešte...