Imelda Lambertini sa narodila v Bologni okolo roku 1320 a žila len dvanásť rokov. Z jej krátkeho života sa zachovalo veľmi málo historických svedectiev. A predsa ľudia na túto mladučkú Talianku počas siedmych storočí nezabudli a od roku 1826 si ju uctievajú ako blahoslavenú.
Jej meno nepadlo do zabudnutia hlavne kvôli jej smrti. U mučeníkov by to bolo bežnejšie, ona však mučeníčka nebola. Jej záhadná smrť vyvolávala obdiv už u sestier dominikánok z Valdipietra, ktoré si chceli uctiť telo mladej novicky. Umiestnili ho do mramorovej hrobky, ozdobenej štyrmi stĺpmi, ktorá sa nachádzala vo výklenku blízko vstupnej brány kostola, na rohu ich kláštora. Nápis v jazyku ľudí vysvetľoval: „Zázrak mladej dievčiny, ktorý sa stal v kláštore sv. Magdalény v Bologni v roku 1333. Priezvisko, ktoré nosila sestra Imelda, bolo Lambertini. Bola veľmi mladá a nemala vek pre prijímanie (Eucharistie). Keď stála pred oltárom, zostúpila k nej svätá Hostia z neba, ktorú potom prijala z ruky kňaza a hneď vydýchla v prítomnosti mnohých sestier a ďalších osôb a bola pochovaná v tejto hrobke.“ Rehoľnice tak mali pri vchádzaní a vychádzaní z kostola stále na očiach nezvyčajnosť smrti Imeldy Lambertini, ktorá žila v ich kláštore ako novicka.
Podľa dobových zvyklostí výchova dievčat z vyššej vrstvy bola už od skorého veku zverená rehoľným sestrám. Išlo o kompletnú ľudskú a kresťanskú výchovu. Pre Imeldu bol vybraný dominikánsky kláštor vo Valdipietre, ktorý sa nachádzal hneď za bránami mesta Bologne. V tomto prostredí jej pri dospievaní napomáhalo nielen ticho, modlitba a adorácia, ale aj priateľstvo sestier. Ako inak by si zamilovala ich spôsob života a stala sa ich novickou? Mladučká Imelda rástla v túžbe spoznať a stretnúť toho, kto napĺňal život sestier, s ktorými prežívala svoje všedné i sviatočné dni. Ježiš v Eucharistii ju priťahoval „lanami“ tak spoločného života, ako aj tichej modlitby a najskrytejších túžob. Bola stravovaná túžbou prijať ho vo svätom prijímaní takako ho prijímali jej staršie sestry. Nie náhodou k nej Ježiš prišiel pod spôsobom chleba za prítomnosti mnohých. Bola poctená zázrakom vďaka spoločenstvu, v ktorom rástla a zázrak sa uchoval v pamäti Cirkvi vďaka tomu, že bola obklopená spoločenstvom. Dominikánky z Valdipietra sa rozhodli každoročne 12. mája sláviť spomienku na zázrak a nechali na pergamen veľkého martyrológia zaznamenať slová o smrti jednej z nich.
Pod týmto zorným uhlom pohľadu je možné čítať aj ďalšie udalosti. O 250 rokov neskôr sa komunita dominikánok presťahovala a sestry túžili, aby im boli prinesené aj ostatky mladej spolusestry. Po odkrytí mramorovej hrobky sa ukázalo, že sa v nej nachádzajú aj kosti dospelých osôb. Tie sa hneď snažili za pomoci odborníkov oddeliť od kostí dvanásťročného dieťaťa, čo sa im úplne asi nepodarilo. Po francúzskej revolúcii a skonfiškovaní nového kláštora boli tieto pozostatky na istý čas pod ochranou markíza Malvezzi a neskôr boli prenesené do kostola sv. Sigismonda. Ak vnímame eucharistický zázrak vo vzťahu nielen s mladou blahoslavenou, ale aj jej komunitou, vôbec nám nemusí vadiť, že si dnes možno uctievame nielen jej telesné pozostatky, ale ja ostatky jej sestier.
Na základe spomenutých historických odkazov je opodstatnené sa spýtať: „Aký význam má pre nás úcta k bl. Imelde?“ Prečo sa dodnes zachoval tento zvláštny príbeh o jej tajomnom prvom prijatí Eucharistie a jej záhadnej a ťažko vysvetliteľnej smrti? Dôležité je, že odkaz o mimoriadnej túžbe Imeldy po zjednotení s Ježišom pod spôsobom chleba a Božej mimoriadnej odpovedi je po stáročia udržiavaný pri živote len vďaka kontextu veriaceho spoločenstva a jeho veľkej úcty k sviatosti Eucharistie.
Sr. Karola Dravecká OP
