Smutné výročie pre kresťanov v severnom Iraku

11. aug. 2015 | Články

22. júl 2015

Drahí bratia, sestry a priatelia,
Irak_03
blížime sa k prvému výročiu nášho vysídlenia a pozeráme sa späť, aby sme si oživili posledných 12 mesiacov. Pokúšame sa o to, aby sme si pripomenuli to, čo Pán urobil pre nás a ako nás sprevádzal počas noci 6. augusta 2014, keď bol vysídlený spolu so svojim ľudom. Táto spomienka nás núti modliť sa k Pánovi, aby sme mali svetlo a pochopili jeho vôľu pre naše životy počas tejto krízy. Týmto by sme sa radi s vami podelili o našu víziu, naše nádeje, a tiež naše obavy. Je to tiež príležitosť poďakovať sa vám za to, že ste boli s nami, sprevádzali ste nás a dodávali ste nám odvahu pokračovať na našej ceste.

Keď si spomíname na minulý august, prichádzajú nám na myseľ slová Žalmu 124, 2-3: „Keby sa nás Pán nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám, vari by nás boli živých prehltli, keď blčala ich zúrivosť proti nám“. Bola to naozaj temná noc, keď sme odchádzali, nevediac čo si vziať so sebou, alebo čo zanechať. Kresťania boli všade na cestách a nevedeli ktorým smerom sa majú uberať.

Irak_02Temnota ISIS obklopovala všetko a my sme nechápali čo sa deje. Keď sme nakoniec dorazili do Kurdistanu, mnoho ľudí bolo bez domova, na ulici: Boli ako ovce bez pastiera. Po niekoľkých dňoch v Erbil, sme si uvedomili, že naše mestá na pláňach Ninive zobralo ISIS a náš návrat sa stal vzdialeným a neistým snom. Naše zranenie bolo o to väčšie, že nielen ISIS nám spôsobilo naše straty a našu bolesť, ale aj naši nie kresťanský susedia, naši priatelia z okolitých dedín, ktorým sme slúžili, učili a liečili ich – aj oni nás zradili v časoch súženia a krízy.

Nebolo to ľahké zmieriť sa s tým, že sme sa stali vysídlencami, takmer opustenými irackou aj kurdskou vládou, ktorých iniciatívy a konanie nebolo na takej úrovni ako by sme očakávali. Zodpovednosť za nás prevzala Cirkev. Snažila sa zhromaždiť a podporiť vysídlených ľudí, ktorí boli roztrúsení po celom regióne Kurdistanu.

Ako komunita sme si uvedomili dramatickosť podmienok a začali sme uvažovať ako zmierniť krízu a pomáhať ľuďom so základnými potrebami. Naše projekty sme začali s prázdnymi rukami, ale s pomocou našich dominikánskych sestier a bratov, našich priateľov a rôznych organizácií, sme boli schopné poskytnúť vysídleným ľuďom potraviny aj iné veci. Rozdávali sme deky a matrace (pre 5000 rodín); mlieko, plienky, domáci riad, uteráky, mydlá a letné prikrývky (pre 10.000 rodín); obuv (pre 740 školákov); 5000 ventilátorov; 600 chladničiek a 400 chladičov na vodu. Aj keď niektoré z týchto položiek boli distribuované pre všetkých presídlených ľudí, zamerali sme sa zvlášť na rodiny, ktoré si prenajímajú domy a platia vysoké nájomné. Mnohí z nich nemajú žiadny príjem.

Navyše, sme mysleli na deti, ktoré boli stratené uprostred tohto chaosu. Otvorili sme dve materské školy, kde môžu prísť deti zadarmo a spolupracovali sme s niektorými organizáciami pri otvorení dobročinnej kliniky pre presídlených obyvateľov. Práve v týchto dňoch sme dostali povolenie na otvorenie základnej školy, ktorá bude fungovať tiež zadarmo. Prenajali sme si miesto a dúfame, že to bude v prospech vysídlených. Cieľom tohto je ukázať ľuďom láskyplnú starostlivosti Cirkvi.

Musíme sa však priznať, že prácu medzi utečencami sme vždy nezvládli. Niektoré problémy skutočne zaťažili naše poslanie. Vysídlených ľudí je toľko, že niekedy máme pocit, akoby naša práca bola bezvýznamná. Tiež sme neboli pripravení na tento druh práce, ani nemáme dostatok zručnosti, aby sme sa s tým vyrovnali. Najväčším šokom pre nás bola neočakávaná smrť 10 sestier (väčšina z nich boli sedemdesiatničky) vo veľmi krátkom časovom období (tri mesiace).

Irak_01Aj napriek tomu pokračujeme v našej službe posilnené Pánom, ktorý žehná naše úsilie bez ohľadu na to aké je
skromné. Popri týchto projektoch nezabúdame na to, že našim poslaním je ohlasovať Božie slovo našim ľuďom v ťažkostiach. V tejto súvislosti počas zimného obdobia niektoré naše sestry pripravovali 400 detí k prvému svätému prijímaniu v šiestich skupinách. Posledná slávnosť prvého svätého prijímania bola 12. júla. Okrem toho sestry začnú pripravovať ďalších 100 detí na prvé sväté prijímanie v mestách a dedinách Erbile a Duhoku. Popri tom sestry aj naďalej chodia do táborov pre vysťahovalcov, aby im slúžili. Rozprávajú sa s ľuďmi, formujú skupiny mladých a majú pre nich rôzne duchovné aktivity, modlia sa s nimi, organizujú sväté omše a pod.. Stále si živo pamätáme na prvú svätú omšu, ktorej sa zúčastnili dve z našich sestier v jednom utečeneckom tábore. Nemali tam oltár na modlitbu a tak použili písací stôl, ktorý jedna z našich sestier prikryla svojim škapuliarom namiesto oltárnej plachty. Hlavným cieľom našej práce je ubezpečiť ľudí, že miestna cirkev na nich nezabudla a neopustila ich.

Vďaka Bohu, práve teraz sme mali naše každoročné duchovné cvičenia. Viedol ich fr. Ifram Saqat, OP, ktorý je biblistom a psychológom. To nám pomohlo na vnútornej ceste a k rozpoznaniu láskavosti, milosrdenstva a utrpenia v nás a v druhých prostredníctvom odpustenia a zmierenia. Bolo nás 68 sestier. Boli to veľmi požehnané dni. Dúfajme, že to pomôže každej sestre.

Teraz ako vysídlenci spolu s ostatnými našimi ľuďmi čelíme každodenným výzvam. Trápi nás ako dlho to bude trvať. Naše srdcia sú plné smútku a neustáleho žiaľu. Čakáme, ale nič nedostávame, uvažujeme ale nerozumieme. Čo bude ďalej? Nikto nevie. Kam ideme? Každý je stratený. Áno, máme prístrešie, ale naše srdcia sú znepokojené a vzťahy ustarostené a realita je horká. Väčšina elity už odišla a mnohí ďalší rozmýšľajú o odchode z krajiny kvôli nezdravým podmienkam v ktorých žijú. Stovky vysídlených ľudí žijú v malých, tmavých a vlhkých maringotkách. S pomocou Pápežských misijných diel a Oeuvre D’orient, sa snažíme zabezpečiť byty pre vysídlených ľudí. Je tu nedokončená päťpodlažná budova. Uvažovali sme o vybudovaní bytov (146) na druhom a treťom poschodí. Sme však závislí na ľuďoch dobrej vôle, ktorí pomáhajú vysídleným žiť dôstojne a s nádejou.

Prosíme vás, aby ste sa aj naďalej modliť za nás. Sme vám vďační za to, že ste boli spolu s nami počas posledných 12 mesiacov.
Ďakujeme vám veľmi pekne a nech vás Boh žehná!

Sr. Maria Hanna, OP
generálna predstavená
Kongregácia sestier dominikánok sv. Kataríny Sienskej, Irak

Zo života

Spojila ich bl. Imelda

Spojila ich bl. Imelda

Dňa 2. mája 2024 do komunity v Dunajskej Lužnej zavítala milá návšteva. Na návštevu prišli štyri mamy so svojimi deťmi v rôznom veku, od najmladšieho 3-ročného až po veľkých 12-ročných chlapcov. Iniciatíva vyšla od samotných mám, ktoré sa s deťmi  rozprávali o bl....

Púť do Obišoviec

Púť do Obišoviec

Sestry dominikánky z Konventu Krista Kráľa v Košiciach sa spolu s bratmi dominikánmi a farníkmi vybrali 8. mája na sviatok Panny Márie, patrónky Rehole kazateľov, na spoločnú púť.Putovali sme do blízkej diecéznej svätyne v Obišovciach, aby sme tak spoločne prosili...

Spomíname na sr. Miriam OP

Spomíname na sr. Miriam OP

Životná púť sr. Miriam nebola ľahká, i napriek tomu nikdy nestrácala nádej a nevzdávala sa ani v posledných dňoch svojho života. Sr. Miriam sa narodila 24. septembra 1930 v Hlohovci. Mala päť súrodencov.  Jej detstvo bolo poznačené ťažkou...