Potom, okolo polnoci, práve keď som sa začal tešiť na zaslúžený odpočinok, priateľ sa ma opýtal na pravosť nanebovzatia Panny Márie.
Ja som vedel na čo naráža – že v Písme o ňom nie je nijaký dôkaz. Bol som unavený a namrzený, že vyťahuje Nanebovzatie v takú neskorú nočnú hodinu.. Ale nebol som ani pripravený. Odpovedal som: „Nuž, pozri sa na dvanástu kapitolu Zjavenia a tam ju máš, telo a duša v nebi.“
„To je síce pekné Scott“ reagoval, „ale povedz mi, kto tomu veril pred šiestym storočím.“ Odvetil som, že Cirkev si počas celých dejín nikdy neuctievala Máriin hrob ako posledné miesto jej odpočinku.
Tento úryvok z knihy Kto si, Mária?, ktorej autorom je konvertita a kresťanský teológ Scott Hahn, opisuje dialóg autora s priateľom – bývalým profesorom protestantského seminára. Záver dialógu má otvorený charakter a môže inšpirovať čitateľa viac sa zaujímať o udalosť, v ktorej bola Mária vzatá s telom i dušou do neba.
Liturgické slávenie tohto sviatku sa môže stať pre nás výzvou skúmať jednak vývoj tohto dogmatického faktu, ale hlavne výzvou zamyslieť sa nad skutočnosťou, že v nebi, pri Bohu je miesto i pre telo.
Aj keď novozákonné texty sa priamo nezmieňujú o Máriinej smrti a jej nanebovzatí, predsa hovoria o možnostiach vzkriesenia ľudských tiel (1Kor 15,22-23, 54-57). Dokonca niektorí znalci Matúšovho evanjeliového textu hovoria o otvorených hroboch a o mnohých telách zosnulých svätých (Mt 27,52-53).
V súvislostiach novozákonných výpovedí o oslávených telách, môžeme zazrieť telesné oslávenie i u niektorých starozákonných osobností. Mimoriadnu priazeň Boha požívali napr. Henoch (Gn 5,24), či prorok Eliáš (2Krľ 2,11).
Napokon novozákonní teológovia často rozpoznávajú v kľúčových udalostiach Máriinho života smerovanie života Panny do plnej slávy v nebi. Pozdrav anjela pri Zvestovaní (Lk 1,28) honoruje Máriu ako milostiplnú, Nepoškvrnenú Pannu, ktorá je implicitne vyňatá z následkov dedičného hriechu. Nanebovzatie Márie s telom a dušou dokonca niektorí učenci považujú za poslednú milosť, ktorou bola Matka Božia obdarená. V knihe Zjavenia sv. apoštola Jána v žene odetej slnkom (Zjv 12,1) viacerí exegéti rozpoznávajú oslávenú Matku Božiu (sv. Bernard), či Máriu ako obraz Cirkvi (J.H. Newman).
Odlišné postoje v udalosti Nanebovzatia zastávajú i otcovia Tradície. Niektorí sa stotožňujú so skutočnosťou, že telo Márie, ktoré sa stalo príbytkom Boha, bolo spolu s dušou povýšené do slávy bez akéhokoľvek porušenia (Theoteknos z Livias, Ján Damaský). Iní zasa poukazujú na Máriinu telesnú smrť. Zastávajú presvedčenie o nutnosti Matkinej smrti podľa príkladu Syna, ktorého videla zomierať.
Slávenie skutočnosti Nanebovzatia Panny Márie môžeme vidieť už v ranokresťanskej liturgii. V druhom storočí prvotné kresťanské spoločenstvá slávili dni, v ktorých sa mučeníci zrodili pre nebo. Podobne Sviatok Natale Sanctae Mariae, sláviaci Máriino narodenie sa pre nebo, existuje v kresťanských komunitách už od tretieho storočia. Jeho pôvodom bola oslava Máriinho nekrvavého mučeníctva, ktoré bolo spôsobené duchovným mečom v jej duši. Od šiesteho storočia východní otcovia začínajú sláviť sviatok Usnutia Matky Božej so zámerom poukázať, že Máriina smrť nebola rozpadom jej bytosti, ale prechodom do Božieho sveta. Západná cirkev začala sláviť tento sviatok v siedmom storočí a koncom ôsmeho storočia sa sviatok slávil už pod terajším názvom, ako sviatok Nanebovzatia Panny Márie.
V priebehu ďalších dejín praktická zbožnosť veriacich ako aj ich pastierov, i verejná oslava tohto sviatku, vyústila do jednomyseľnej žiadosti, aby pravda o telesnom nanebovzatí Panny Márie bola slávnostne definovaná ako dogma božskej a katolíckej viery: Nepoškvrnená vždy panenská Bohorodička Mária bola po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy. Tento článok viery vyhlásil pápež Pius XII. na sviatok Všetkých svätých v roku 1950.
Veľký teológ dvadsiateho storočia Karol Rahner objasňuje náboženský obsah slávenia sviatku. Vychádza z tvrdení, že Mária je už v nezmeniteľnej blaženosti; vykúpená dokonalým spôsobom a že jej dokonalosť bez telesného oslávenia by nebola úplná. Je vykúpená radikálne, pretože v osobnom a nielen biologickom materstve, vo viere prijala spásu sveta a sama sa tak stala najvyšším viditeľným prípadom uskutočnenia spásy. Napokon teológ dodáva, že nanebovzatie blahoslavenej Panny nehovorí o Márii nič iného než to, čo kresťan vyznáva vo svojej viere pre seba – vzkriesenie tela a večný život.
Jozef Ratzinger ešte ako kardinál v jednom z rozhovorov týkajúcich sa problematiky nanebovzatia, ktorého pochopenie je osobitne náročné, pre objasnenie tajomstva poukázal na pavlovskú teológiu krstu v liste Efezanom “Boh nás oživil s Kristom —a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (Ef2,6). Znamená to, že ako pokrstení sme už predišli svoju budúcnosť. Nanebovzatá Panna zaplnila toto jej darované miesto dokonale. Vošla do úplného spoločenstva s Kristom s novou oslávenou telesnosťou. „Virgo viridans“ – tak ju nazvala sv. Hildegarda z Bingenu – Panna stále zelená, plná života, ktorej život smrťou nekončí. Mária sa stala celkom Božia, celkom Kristova. Jej oslávená večnosť je plodom jej ustavičnej dispozície napĺňať Boží plán.
V optike oslávenia Nanebovzatej Panny nás zaujíma Bohom darované miesto v nebi. Práve ono je nevysloviteľným tajomstvom blaženosti pre tých, ktorí umierajú v Pánovi. Pozerajúc na Máriu a jej nebeskú slávu, môžeme i my túžiť po takej večnosti. Večnosti, ktorá je zrelým plodom zavŕšeného a jedinečného ľudského času. Ukazuje sa, že kvalita ľudskej večnosti sa vyväzuje z časnosti, pričom nadobúda definitívne naplnenie a krásu osobnej duchovnosti. Skrze smrť a nie po smrti sa dokonáva zavŕšenie časného bytia človeka. Skrze smrť nadobúdame definitívnosť vlastného bytia už v novej, večnej dimenzii. V dimenzii, ktorá prijímaním a pôsobením sviatostnej milosti nadobúda kód neba už tu, na zemi. Existenciálne tak máme možnosť získavať vitalitu ducha a premieňať sa na celkom Božích, celkom Kristových. A aj keď naše časné spolubytie s Kristom je ešte krehké, Mária nám odkrýva záclonu a pohľad do klímy neba. S jej osláveným telom „vstúpilo“ do neba i jej ľudské srdce, a napokon i naše človečenstvo.
Alberta Vaľková OP
