Veľké množstvo kresťanov je možno zmierených s tým, že sa stali divákmi pred televíznou obrazovkou, v ktorej pravidelne vysielajú priame prenosy svätej omše. V čase nevítanej pandémie to bude pre mnohých jediný spôsob ako môžu mať počas štvrtka vo Veľkom týždni účasť na slávení ustanovenia Eucharistie. Ale čo ak sa niekto neuspokojí s touto „náhradou“ televízneho prenosu? Čo ak niekde v hĺbke svojej duše tuší, že Kristus túžil po niečom viac, keď slávil svoju prvú „omšu“?
Štúdiom a meditáciou Svätého písma objavujeme úžasnú pravdu: eucharistická skutočnosť a konkrétna každodennosť veriaceho sú v úzkom prepojení. Samotná udalosť poslednej večere je nám sprostredkovaná v dvoch základných podaniach. Poznáme „liturgickú“ tradíciu a tradíciu „poslednej vôle“ alebo „posledného testamentu“. V tej prvej tradícii evanjelisti Marek a Matúš a tiež apoštol Pavol viac zohľadňujú liturgický charakter „Pánovej večere“ alebo „Lámania chleba“. Ustanovenie sviatosti Eucharistie je v týchto knihách vyrozprávané ako udalosť, ktorá sa stala, keď Ježiš večeral s dvanástimi na sklonku svojho života. (Mk 14, 17-25; Mt 26, 20-29; 1Kor 11,23-26) Tá druhá tradícia je viac existenciálna a zameriava sa na testament Ježiša pred jeho smrťou. Ide o eucharistické texty evanjelistu Lukáša, ktoré sú súčasťou Ježišových slov svojím učeníkom, (Lk 22,14-38) a Ježišovu rozlúčkovú reč v evanjeliu sv. Jána (Jn 13-16). V evanjeliu sv. Lukáša má odovzdanie Ježišovho „testamentu“ podobný priebeh ako to bolo v prípade patriarchov: príprava hostiny a pozvanie hostí, ohlásenie svojej blízkej smrti, prehlásenie ako sa majú správať jeho nasledovníci a prísľub odmeny za vernosť pri zachovávaní testamentu.
Zdá sa, že v súčasnej situácii liturgického pôstu je viac aktuálna rovina existenciálneho prežívania odkazu poslednej večere. Sv. Lukáš kladie vrchol Ježišových slov pri ustanovení Eucharistie do pojmu nová zmluva (diatheke). Je dôležité uvedomiť si, že diatheke vychádza z koreňa slova, ktorého význam je „urobiť testament účinnou formou“. Nová zmluva je ustanovená v jeho krvi nielen preto, aby každý jednotlivec sa mohol zjednotiť s jeho Telom, ale v jednote s Ním sú všetci povolaní tvoriť skutočnú komunitu.
Označenie zradcu tesne po vyslovení slov ustanovenia je u Lukáša originálne. Evanjelisti Marek a Matúš vložili túto stať ešte pred požívanie eucharistického pokrmu. Prečo? Lebo ak mohol plánovať zradu ten, kto s ním stoloval, tak aj my všetci sme toho schopní. Napriek tomu, že s ním stolujeme, môžeme odmietať Boží plán so svetom a zrádzať toho, kto nás miluje pre nás nepochopiteľnou láskou.
Spor učeníkov o prvenstvo nemá zdanlivo nič spoločné s eucharistickým slávením. V Lukášovom evanjeliu je však tento spor súčasťou posledného večera, ktorý strávil Ježiš v kruhu svojich najbližších. Tento spor je v priamom rozpore s plnením poslednej Ježišovej vôle. Učeníci, zjednotení okolo Pánovho stola, začínajú svojou hádkou narúšať novú jednotu, ktorá sa zrodila ich účasťou na jednom tele a krvi svojho Učiteľa. Tým, že sa škriepili o prvenstvo, odporovali Ježišovi, ktorý ich túži celkom pripojiť k svojmu poslaniu a prehĺbiť ich súdržnosť a vzájomnú spolupatričnosť. Evanjelista Lukáš jednoznačne a výlučne poukazuje na to, že základom nového života učeníkov má byť bratská služba. Ježiš vyjadril zmysel celého svojho života a smrti liturgickým spôsobom v slovách a gestách pri stolovaní a to isté vyjadril aj gestom umývania nôh a v slovách: „A ja som medzi vami ako ten čo obsluhuje.“ Je to testament, prostredníctvom ktorého sa rodí nový ľud. Učeník nebol pozvaný len k pokore, ale predovšetkým k realizácii nového poriadku vecí: v Božom ľude je najväčší ten, kto je najmenší. Najväčší vodca sa má stať najmenším služobníkom. Kresťanský život je tak stvárňovaný podľa vzoru Ježiša, ktorý vylial svoju krv pre učeníkov a pre všetkých. Z večeradla vychádzajú služobníci, ktorí sa stávajú pravými vodcami uprostred bratov.
Pred zákazom sláviť verejnú bohoslužbu sme mali tisíce možností sláviť najväčšiu Kristovu obetu vyliatej krvi a vydaného tela pre život všetkých. Teraz sme situáciou života donútení plniť testament v existenciálnom rozmere a byť služobníkmi všetkých. Paradoxne je to príležitosť ako sa môžeme stávať eucharistickým človekom viac ako kedykoľvek predtým vo viere, že na konci časov budeme mať účasť na večnej hostine Božieho kráľovstva.
Sr. M. Karola Dravecká OP
