Milosrdná Božia láska – je ňou obdarené všetko stvorenie, je to dotyk samotného Boha, ktorý pomáha v núdzi, ktorý odpúšťa.
Tajomstvo tejto lásky spoznávame len vďaka tomu, že nám ho Boh odhalil v dejinách spásy.
Biblické stránky Starého zákona obsahujú mnoho termínov, ktoré vyjadrujú skutočnosť milosrdenstva Boha. Najčastejšie hebrejský termín pre vyjadrenie milosrdenstva používa slovo hesed. Slovo hovoriace o vernosti zmluve Boha s vyvoleným židovským národom, resp. s človekom. Toto slovo má aj mocnejší význam, keď vyjadruje nielen vernosť, ale aj zodpovednosť v láske.
V konkrétnej biblickej udalosti exodu, toto slovo vyjadruje vážnosť tejto dejinnej udalosti. Išlo tu o skutok Božieho milosrdenstva „lebo Boh videl úzkosti, utrpenie i slzy národa (…) zostúpil, aby ho vyslobodil“ (porov. Ex 3,7n). V tomto čine sa Božie milosrdenstvo ukázalo ako sila, ktorá stojí na strane utláčaných.
Novozákonné zjavenie Božej lásky sa naplno prejavilo v Ježišovi Kristovi, o ktorom hovorí sv. sestra Faustína ako o vtelenom milosrdenstve. Mnohé Ježišove podobenstvá odhaľujú rôzne aspekty toho tajomstva. Ježiš ho sprítomňoval v skutkoch milosrdenstva a tým dal hmatateľný, overiteľný obsah svojmu spasiteľskému poslaniu. Avšak jeho milosrdná láska sa najviac odhalila v hodinách vrcholu jeho života – v umučení, smrti a zmŕtvychvstaní. Môžeme povedať, že tajomstvo nášho vykúpenia je vrcholom uskutočňovania jeho milosrdenstva. Ono nesie v sebe nadčasovú dimenziu – človek sa v jeho objatí môže nanovo stať spravodlivým, verným, zodpovedným vo vzťahu k Láske. Môže sa stať svätým, dynamicky svätým.
Tajomstvo zrodu milosrdenstva v nás vyviera z miesta, ktoré je nám bližšie, než sme my sami sebe. Je to miesto pravdy stretnutia s Bohom v hĺbke každého z nás. Je to zároveň miesto odpustenia, miesto nového zrodu.
Tento prekypujúci dar milosrdenstva môžeme vidieť u sv. Dominika v jeho povolaní. Cesta posvätenia nášho zakladateľa je poznačená dvoma tajomstvami – milosrdenstvom a pravdou. Tajomstvami, ktoré sú piliermi „dominikánskej spirituality“ – kázanie a súcit.
O Dominikovom súcite nám hovoria krátke pramenné epizódy z jeho života i názorné výjavy týchto udalostí, ktoré sú umiestnené na náhrobnom kameni oltárneho predelu v bazilike sv. Dominika v Bologni.
V čase keď sv. Dominik študoval v Palencii celú oblasť postihol silný hladomor a mnohí chudobní zomierali od hladu. Dominik pohnutý ľútosťou predal svoje knihy, ktoré boli ručne písané, uložené v kožených obaloch. Zisk z predaja spolu s ďalšími osobnými vecami, ktoré mu patrili, rozdal chudobným so slovami „nechcem študovať na mŕtvej koži, zatiaľ čo ľudia zomierajú od hladu“ (Atti del proceso di canonizzazione di Bologna, 1233).
Počas jedného z pobytov sv. Dominika v Ríme, jeden mladý príbuzný kardinála Stefano di Fossanova, počas zábavy sa neopatrne pustil do šialeného cvalu na koni. Pád z koňa bol veľmi vážny, až natoľko, že svedkovia tejto udalosti ho s plačom považovali už za mŕtveho. Okolo nebohého sa zhromažďovali vzlykajúci ľudia až dovtedy, kým neprešiel Majster Dominik. On povzbudzovaný svojim spolubratom a pohnutý silným súcitom, nechal preniesť mladíka ďaleko od davu a silou svojich modlitieb ho privedol naspäť k životu (Bl. Jordán Saský, Libellus).
V hornej časti spomenutého sarkofágu sa nachádza dominujúci výjav – moment ako umučený a pochovaný Kristus vychádza z hrobu. Tu je znázornená nielen dynamiku chvíle, ktorá je pre ľudské oko stále tajomstvom, ale je to aj chvíľa, keď Kristus svojou mocou premáha smrť.
Dnes, keď sa nachádzame v oktáve veľkonočného tajomstva i my sme vystrojení touto mocou – keď dobrotou, srdečnosťou, radosťou – MILOSRDENSTVOM – premáhame nepriaznivé veci okolo nás.
Sr. M. Alberta OP
