Môže byť komunitný život ikonou trojjediného Boha? Ako chápať toto tajomstvo? Východiskom nasledujúcich úvah je bezprostredná tajomná väzba medzi tajomstvom trojjediného Boha a tajomstvom Cirkvi, o ktorom hovorí aj Jánovo evanjelium.
„No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“
(Jn 17, 20 – 23)
Jednota medzi Otcom a Synom je tu prezentovaná ako základ jednoty spoločenstva učeníkov. Predstavuje vyžarovanie slávy, ktorú Syn už dostal od Otca a ktorú daruje spoločenstvu veriacich. Cirkev je teda tým viac vierohodnejšia a príťažlivejšia, čím viac vo svojej konkrétnej historickej podobe dokáže byť vo svete živou ikonou trojjediného Boha. Každý človek v hĺbke svojho srdca túži po plnom spoločenstve lásky, ktoré však vo svete nachádza len veľmi ťažko. Faktom je, že Cirkev je zložená z nedokonalých ľudí, čiže je na ceste k plnosti, ktorú dosiahne až za hranicami týchto dejín.
V čom teda spočíva podstatná podobnosť medzi tajomstvom Trojjediného a tajomstvom Cirkvi? Predovšetkým ide o harmonické prelínanie jednoty a rozličnosti. Jednota Otca, Syna a Ducha je zároveň sprevádzaná tým, že každá z osôb, ktorá prebýva v ďalších dvoch, zostáva sama sebou. Jedine trojjediný Boh, ktorý žije v medziosobnej rozmanitosti, môže byť základom pre taký vzťah, ktorý neničí toho druhého, ale ho buduje v jeho vnútornej slobode a dôstojnosti a pozdvihuje do spoločenstva s ním. Inak povedané, trojosobný Boh je zárukou slobody a dôstojnosti každého človeka a preto spoločný život veriacich v Cirkvi rozhodne nemôže byť monotónnou uniformovanosťou, ale usporiadanou jednotou v rozličnosti a rozličnosťou v jednote.
Vytváranie jednoty v mnohorakosti sa stalo aj jednou z podstatných charakteristík dominikánskych komunít. Sv. Dominik považoval spoločný život za prvé a najúčinnejšie ohlasovanie evanjelia. Túto skutočnosť potvrdzuje aj najstarší obraz sv. Dominika, na ktorom nie je zobrazený sám, ale v spoločenstve bratov. Základným jadrom spoločného života je bratská a sesterská láska, ktorá si vyžaduje vzájomné sebadarovanie a prijatie aj s chybami a nedostatkami. Je prameňom jednoty života v spoločenstve. Ak spoločenstvu chýba vnútorná jednota, vonkajšie znaky ako žiť pod jednou strechou, nosiť ten istý habit, hlásiť sa k tomu istému povolaniu a zachovávať tie isté konštitúcie sú iba pokrytectvom.
Aby sa súčasné dominikánske komunity stali živým ohlasovaním kresťanského posolstva, musia neustále čerpať z tajomstva trojjediného Boha. Ide akoby o spojené nádoby, čím viac čerpáme z tohto tajomstva, tým viac sa náš spoločný život stáva sprítomňovaním tajomstva Najsvätejšej Trojice v tomto svete a teda živým kázaním.
Sr. Justína OP
