„Pamiatka na jeho dokonalý dar totiž nespočíva v jednoduchom opakovaní Poslednej večere, ale v Eucharistii, teda v radikálnej novosti kresťanského kultu. Ježiš nám zanechal úlohu vstúpiť do jeho „hodiny“: Eucharistia nás vťahuje do aktu Ježišovej obety. Vtelené Logos neprijímame len statickým spôsobom, ale sme včlenení do dynamiky dávania sa.“ (Sacramentum Caritatis čl. 11)
Stále tá istá omša, ten istý kňaz, tie isté slová. O akej „novosti“ je tu reč? A o akom kulte píše Benedikt XVI. vo svojej exhortácii? O kulte života, ktorý presahuje všetky naše omše. Aj keď veríme, že omše v ňom majú svoje neodmysliteľné miesto. Omša nie je protiklad života v láske, ale najradikálnejší spôsob vyjadrenia toho, čo je v živote a v láske podstatné. Tí ktorí prichádzajú sláviť eucharistie dneška, by to mali vedieť viac – mali by vedieť o čom je život a predovšetkým na čo je. Vidia to a počujú v gestách, ktoré im zanechal ich Rabbi. Telo, ktoré On dáva za ich život a ich telo prestávajú fungovať každé osve. On a oni vstupujú do tajomnej a reálnej jednoty, aby spoločne dali životu lásku a láske život. Jeho Tvár sa zrkadlí v ich tvári. Jeho Telo sa zrkadlí v ich tele. Vstúpili do spoločnej dynamiky dávania sa.
