Milí priatelia,
srdečne vás pozdravujem a vyprosujem veľa milostí u nášho Pána a ochranu našej nebeskej Mamy. Tento mesiac ubehol veľmi rýchlo. Hneď začiatkom mesiaca sme prežili udalosť, ktorá sa zapísala do dejín Kamerunu… Zažili sme poľsko-africkú svadbu. Jeden poľský dobrovoľník sa tesne pred odchodom zaľúbil do jednej Kamerunčanky, až z toho bola svadba. Z Poľska prišla len mama, strýko a ešte dvaja priatelia. Svadba bola veľkolepá – africká – hoci pri oltári boli piati poľskí kňazi. Prišlo asi desať poľských sestier a tiež naša šesťčlenná komunita z Bertoua. Dokonca sme nacvičili tri poľské piesne a spievali len sa tak ozývalo. Poliaci vytiahli asi 1,5 metra dlhú poľskú zástavu… Po svätej omši, ktorá trvala od 14.00 hod do 17.00 hod., nám všetkým hosťom z Tomášovej strany ponúkli večeru a čo sme nechali, to zaniesli do druhej miestnosti, kde čakali hostia zo strany Mireli. Bolo to také zvláštne… dokonca jedli z našich tanierov… Neustále vnímam, ako si Boh pripravuje človeka na to, čo ho ešte čaká. Takmer šesť rokov na Ukrajine som sa po sobotách modlila breviár, ruženec a ostatné modlitby po poľsky, pretože v kláštore v Mukačeve boli v tom čase poľskí kňazi a ja som tam prichádzala na katechézy. Často sme mali aj sv. omše v poľštine, najmä keď prichádzali hostia z Poľska a nevedeli ukrajinsky. Takže som nemala problém spievať po poľsky, dokonca som učila Poliakov ich piesne, ktoré som sa naučila vopred z internetu. Nič sa nedeje len tak, hoci my v danom momente často krát nerozumieme prečo sa to tak deje a prečo to Boh dopustil. (…)
V polovici mesiaca mi Boh doprial výlet do buši. S mojím poľským spovedníkom a jednou poľskou dobrovoľníčkou sme išli do Essiengbotu (asi 3 hodiny cesty po asfalte a potom… to by ste museli zažiť, asi 2 hodiny po cestách necestách…), kde žijú tri poľské sestry Božej Prozreteľnosti a dvaja poľskí kňazi. Sestry boli úžasné. Majú škôlku, školu, zdravotné stredisko… Jedna zo sestier nám rozprávala, že takmer každý týždeň prijíma ženy na pôrod a často krát ide o 13 – 15 ročné dievčatá. Ďalšia sestra má na starosti asi 20 mladých žien, ktoré učí šiť na stroji. Vyšívajú krásne africké obrusy a plachty na obetný stôl. Tretia sa venuje škole. No cieľom našej cesty bola dedinka Doume Pierre. Išli sme asi 2 hodiny pešo po lesoch, cez močiare a rieku, cez ktorú nás previezli na kanoe. Bol to veľmi silný zážitok. Po ceste k nám z hustého pralesa vychádzali polonahí ľudia a pozdravovali otca, ktorý tu žije už 20 rokov. Niekedy sme sa troška zľakli, lebo v lesoch žijú tigre, gorily, orangutany… no my sme našťastie nič nevideli :). Z dediny od sestier sme mali sprievodcov, takže nás bolo spolu osem. Po ceste sme navštívili asi 4 malé dedinky, 4 – 7 domčekov, v ktorých žije okolo 30 ľudí. Nakoniec sme prišli do väčšej dediny – okolo 20 domov – kde mali aj kostol. Tam sme mali sv. omšu a potom sme kráčali ďalej do lesa. Išli sme posvätiť kaplnku, ktorá bola vedľa školy. Mysleli sme, že je to len niekoľko minút od dediny, ale bolo to troška ďalej. Ľudia tam boli veľmi milí a otvorení. Dokonca nám pripravili hostinu, ale veľa sme nejedli, naše žalúdky by to asi nezniesli. Dali sme si len pohár vína a pustili sme sa na spiatočnú cestu. Na spiatočnej ceste som niesla na rukách asi ročné dieťa a vzývala som všetkých svätých, aby sme už boli v cieli. Som veľmi vďačná Bohu, za tento nový zážitok, za nových priateľov, za môjho spovedníka, že nám dôveroval, že zvládneme túto cestu a zobral nás so sebou. Večer, keď sme sa vrátili k sestrám, mali sme slávnostnú poľskú večeru pri príležitosti menín jedného z kňazov. Boli sme radi, že sme nič nejedli, lebo tam nás čakali také dobroty: zemiaky, mäso a dobrá mäsová polievka, dokonca i torta.
Pripájam nejaké fotky z tejto cesty, ale aj fotky z nasej školy a škôlky…
Nakoniec vyprosujem vám, ale aj sebe, aby sme dokázali dobre využiť pôstne obdobie a s pomocou Božej milosti sa menili k lepšiemu. Nech nám pomáha milosrdný Boh.
Sr. Lýdia
