Milí moji,
dňa 25. júna prešiel mesiac od môjho príchodu do Kamerunu. Už som sa tu udomácnila a pomaly si zvykám na novú kultúru a obyčaje. Zvykám si na to, že keď ležím, tak po plafóne behajú jašteričky a v skriniach sa pretekajú šváby. Pomaly prijímam aj to, že Svätú omšu nemáme každý deň. Už dva týždne sme bez Svätej omše a máme len Bohoslužbu slova, pretože náš kňaz odcestoval. Viac si uvedomujem, aký veľký dar je to, keď môžeme mať každý deň účasť na Eucharistii a prijímať Telo nášho Pána… Niekedy berieme určité veci ako samozrejmosť, až nám zovšednejú a až keď ich stratíme, uvedomíme si ich hodnotu a dôležitosť pre náš život. Vidím v tom akoby dotyky Boha, aby sme si lepšie uvedomili jeho dary a hľadali ho v každodenných situáciách, v ľuďoch, s ktorými žijeme a s ktorými sa stretávame.
Bohoslužbu slova mávame v našej komunitnej kaplnke. Sestry ma poverili spievať žalmy a tak si cvičím francúzštinu. Ale skôr ako som ja začala spievať francúzske žalmy, domorodým sestrám sa tak zapáčili ukrajinské piesne, že som ich musela naučiť. A tak počas adorácií spievame po ukrajinsky aj po slovensky. Tak ďaleko od domova a tak krásne to tu znie :).
Ešte k tým dotykom Všemohúceho… V tieto dni zomrela (v Talinasku v Bologni) sr. Bernarda, ktorá bola zakladateľkou misie v Djangane. Za jej pôsobenia sa to tu začalo veľmi pekne rozvíjať. Ona tu pomohla aj zriadiť pumpu na vodu. Ľudia si z nej chodia brať vodu na pitie, ale musia za ňu platiť. Ináč používajú len dažďovú vodu. Pumpu má na starosti jeden pán, ktorý ju otvára v určitom čase. Na okolí už nie je ani jedna taká pumpa, všetky sú pokazené len naša zatiaľ fungovala. V deň smrti sr. Bernardy vypovedala aj naša studňa, takže sme sa niekoľko dní nemali ani čím umývať. Zachytávali sme iba dažďovú vodu. Až teraz som začala ďakovať Bohu, že hoci sme sa umývali s hrnčekom vody, vodu sme mali. Mnohým ľuďom aj to chýba. Večer po pohrebe sr. Bernardy nám však voda začala znovu tiecť. Nech je za to pochválený Boh a nech je zvelebené Jeho sväté meno.
Keďže sestry majú od začiatku júna prázdniny, venujú sa deťom u nás v dome. Ide najmä o deti, ktoré sú zapojené do projektu „Adopcia na diaľku“. Je ich asi 15. Tieto deti sa musia snažiť o to, aby mali dobrý prospech v škole, musia sa dobre správať a počas prázdnin pomáhajú sestrám v záhrade. Porobia hodinku, až dve a potom majú katechézu. Momentálne je to jediný možný spôsob ako s deťmi niečo robiť, lebo ináč by neprišli. Sú to deti z našej farnosti a aby k nám došli musia niekedy prejsť peši aj 4 km. Tu v Kamerune je však tma už večer o 18.30. To je pre mňa nové, lebo u nás v lete je vidno aj do 21.30. Okrem týchto detí sa v našom dome stretávajú aj malé skupinky, tzv. „Priatelia Imeldy“ alebo „Priatelia Dominika“ a zbor.
Ja sa zatiaľ venujem francúzštine a záhradke. Už som nasadila zemiaky, mrkvu, petržlen, reďkovku, uhorky a šalát a každý deň to polievam, keďže tu máme teraz okolo 35°C. Mačetou som poodtínala suché konáre na banánovníkoch a aspoň kúsok záhrady pri vchode som pohrabala, aby sme tam mohli vojsť. Záhrada je obrovská, máme aj záhradníka, ale on iba sadí, a ďalej sa nestará. Jednoducho to nevie a keď mu aj ukážeme ako to má robiť, nechce sa veľmi učiť.
Ešte niečo by som chcela spomenúť. V tieto dni som si uvedomila, prečo Boh so mnou takto „požartoval“. Chcela som ísť na Sibír a poslal ma kdesi do Afriky :). V dome máme štyri krát do týždňa hodinovú adoráciu, modlíme sa liturgiu hodín. Raz do mesiaca máme celonočnú adoráciu v kostole a nedeľné Sv. omše tu trvajú aj dve až tri hodiny. Myslím si, že práve toto som tak trošku potrebovala – zastaviť sa aspoň na chvíľu a nabrať nový dych… Je to veľké požehnanie a dar od Boha, že sa môžem v pokoji a tichu rozprávať s Nim a predkladať mu problémy ľudí a bolesti sveta… Toto všetko vnímam ako prípravu na to, že ak On bude chcieť, budem môcť pracovať s týmito ľuďmi a zdieľať s nimi ich osudy, keď sa trošku viac naučím francúzsky… Bez reči je to ťažšie, ale s Jeho pomocou aj to sa dá. Kosiť trávu, či zosekať konáre mačetou ide aj bez slov. Tam treba len silu a chcenie. A to mám z domu ako veľký dar od mojich rodičov.
Drahí moji myslím na Vás v modlitbách a zároveň o ne prosím, aby som dokázala dobre využiť Bohom daný čas , pre svoje zdokonalenie, pre blaho ľudí a na väčšiu česť a slávu Božiu.
Sr. Lýdia OP
