Podrobné predstavenie projektu

Nové metodické spracovanie projektu katechézy prvoprijímajúcich

„Na ceste k Ježišovi“

Sr. Karola Dravecká, OP

Stiahnite si tento dokument ako pdf

Proces tvorby projektu katechézy prvoprijímajúcich s názvom „Na ceste k Ježišovi“ prebieha od septembra 2013. Jeho prvé metodické spracovanie sme zverejnili v roku 2014. Od vtedy sa zaviedli viaceré zmeny vo farnosti, v ktorej sa projekt uvádza do pastoračnej praxe. Ponúkame Vám nové metodické spracovanie projektu, kde sa tieto zmeny odrážajú. Z pôvodného návrhu nechávame všetky základné časti projektu a dopĺňame ich o nové a oživujúce podnety. 

Názov projektu „Na ceste k Ježišovi“ naznačuje cieľ, ku ktorému túžime smerovať spolu s deťmi. Aby sa dieťa mohlo začať vo viere stretávať s eucharistickým Kristom, potrebuje pomoc celého cirkevného spoločenstva. Zodpovednosť tu majú predovšetkým biskupi, kňazi, rodičia a doprevádzajúci laici. 

V bežnej praxi katechéta spravidla hľadá metodické materiály, ktoré budú použiteľné v praxi. V nami predloženom projekte je však prvoradé zadefinovanie princípov na teoretickej úrovni. Základné princípy sme rozdelili do dvoch skupín. Prvá z nich vychádza z učenia II. Vatikánskeho koncilu a druhá je inšpirovaná katechumenátnym modelom a metódou „Quatro tempi“ (Štyri časy). 

Požiadavka obnovy katechézy v duchu koncilu

Slávili sme päťdesiate výročie od ukončenia II. vatikánskeho koncilu, ktorý zostane najväčšou udalosťou cirkevných dejín dvadsiateho storočia a vďaka ktorému sa vieme postaviť k problematike katechézy novým spôsobom. Koncil ovplyvnil myslenie o skutočnostiach, ktoré stoja v základoch katechézy. Pokoncilová katechéza je znamením konca epochy katechizmov, v ktorej bolo najdôležitejšie naučiť sa naspamäť predpísané poučky v detskom veku¹. Vplyvom dvoch základných koncilových konštitúcií Dei Verbum (DV) a Lumen Gentium (LG), katechéza dnes stojí predovšetkým v službe Božiemu slovu, obracia sa na dospelého človeka a je spoločným dielom Cirkvi. Farnosť, ktorá má záujem tvorivým spôsobom uviesť do života projekt „Ne ceste k Ježišovi“ potrebuje urobiť: 1. voľbu v prospech Božieho slova a novej evanjelizácie, 2. voľbu v prospech dospelého kresťana a 3. voľbu v prospech „spoločenstva“. Aká je naša konkrétna skúsenosť v tejto oblasti? 

Voľba v prospech božieho slova a novej evanjelizácie

V našej pilotnej farnosti nebolo ťažké urobiť rozhodnutie v prospech katechézy založenej na Božom Slove. V tom čase tam už dobre fungovali stretnutia detí. Hlavnou obsahovou náplňou týchto stretnutí bol život Pána Ježiša podľa Svätého písma. Konkrétne biblické príbehy boli pre deti blízke. 

Ak sme od roku 2013 postrehli nedostatky v tejto oblasti, bolo to paradoxne v kontakte s dospelými kresťanmi. Na začiatku pastoračného obdobia sa síce vždy našli rodičia, ktorí sa prihlásili na cyklus 5 biblických stretnutí, postupne však o tieto stretnutia viacerí nejavili záujem. Jeden otecko doslova „vybehol“ z miestnosti, kde sa čítalo Božie slovo so slovami: „Nehnevajte sa, ale toto pre mňa nie je.“ Stojíme tu pred vážnym problémom. Aj keď v cirkevnom spoločenstve existuje snaha otvoriť veriacim kresťanom dokorán prístup k Svätému písmu podľa požiadavky DV 22, mnohí na čítanie Božieho slova nie sú pripravení. „Je to paradox“, píše v jednej zo svojich kníh Salvatore Currò, „aby mohlo slovo zjavenia (Božej iniciatívy) nájsť v človeku zmysluplnú odozvu, potrebuje človeka, ktorý by sa už nachádzal v línii zjavenia…²“ Táto skutočnosť má veľký význam aj pre eucharistickú katechézu, nakoľko pre pravdivé slávenie obety lásky Ježiša Krista, je potrebné už byť istým spôsobom disponovaný k láske³. V prípade proroka Jonáša problémom nebolo, že nesprávne pochopil Pánovo slovo, a ani to žeby ho nevedel uviesť do života. Jeho problémom bolo, že k Slovu nemal správny postoj (pozíciu) a nespĺňal základný predpoklad pre jeho pochopenie. Bol plný seba a neschopný de-pozície⁴. 

Stojí za opýtanie, pred akou generáciou rodičov vlastne stojíme? A aké mali možnosti osvojiť správny postoj k Pánovmu slovu? Alebo inak: nakoľko sú obrátení? Currò na inom mieste píše: „Obrátenie sa stane prvoradým, nie obrátenie na kresťanstvo, ale obrátenie na pravdu života, na zodpovedné prijatie druhého a na dispozíciu nechať sa zasiahnuť apelom a slovom druhého…⁵“ Kresťanmi sa nestávame pre pochopenie, ale pre dôveru, odvahu nechať sa viesť, schopnosť milovať a sústrediť sa na druhého a druhé. 

Takéto konštatovanie môže projekt „Na ceste k Ježišovi“ odsunúť na okraj záujmu. V istom zmysle je úplne vedľajší. Vedľajší čo do ponúknutého obsahu, vytýčeného cieľa a metódy. Podstatné je miesto, sieť vzťahov, kontext, v ktorom adresáti „môžu“ alebo „nemôžu“ počuť Boha, ktorý hovorí. V tomto bode je veľmi žiaduce nielen založiť ponúknuté obsahy na Svätom písme, ale aj odvodiť celú pastoračnú činnosť z Božieho slova⁶. Zdá sa, že účinnosť katechézy nevychádza z nej samotnej (z organizácie obsahov, metodologickej citlivosti…). Vychádza z celkovej pastorácie, zo schopností Cirkvi priblížiť sa k ľuďom a z kvality celej evanjelizácie⁷. 

Podľa Všeobecného katechetického direktória z roku 1997 je evanjelizácia pre katechézu záväzný referenčný pojem (čl. 35). Katecheticko-iniciačná činnosť v prospech tých, čo sa rozhodli pre evanjelium, je v tomto dokumente vnímaná ako jedna z podstatných etáp procesu evanjelizácie a nasleduje hneď po etape misijného pôsobenia na neveriacich a tých čo žijú v náboženskej ľahostajnosti (čl. 49). Praktickým problémom pri realizácii projektu „Na ceste k Ježišovi“ je, že rodičia majú záujem o kresťanskú iniciáciu svojich detí, ale mnohí žijú v náboženskej ľahostajnosti voči viere. Tu je na mieste požiadavka direktória, že katechéza musí spolu s funkciou uvádzania do kresťanského života spĺňať misijné úlohy. (čl. 52) Ďalej Všeobecné katechetické direktórium z roku 1997 konštatuje: „Často osoby, ktoré prichádzajú na katechézu, potrebujú v podstate skutočné obrátenie. Cirkev si preto želá, aby sa prvá etapa katechetického procesu bežne venovala obráteniu.“ (čl. 62)

Toto presvedčenie potvrdzuje aj pápež v František v exhortácii Evangelii Gaudium: „Znovu sme objavili, že aj v katechéze základnú úlohu má prvé ohlásenie, čiže „kerygma“, ktorá musí stáť v centre evanjelizačného úsilia a každej snahy o cirkevnú obnovu.“ (čl. 164) Pri tom je dôležité uvedomiť si, že jedným zo základných princípov evanjelizačnej činnosti Cirkvi je pracovať v dlhodobej perspektíve bez posadnutosti okamžitými výsledkami (EG čl. 223). Vieme zabezpečiť len to, že projekt „Na ceste k Ježišovi“ bude postavený na dobrom základe aktuálneho učenia Cirkvi, výsledky v podobe nových obrátení nie sú v našich rukách. 

Praktickým dôsledkom týchto úvah by mohlo byť predĺženie katechézy prvoprijímajúcich o jeden rok. Stojí za zváženie, či by nebolo prospešné začať s projektom „Na ceste k Ježišovi“ už v druhom ročníku a zamerať sa v ňom čisto na „kerygamtickú pastoráciu a katechézu detí a rodičov.“

Voľba v prospech dospelého kresťana 

Investovať do katechézy dospelých sa javí ako jediné rozumné riešenie vzhľadom na skutočnosť, že školský „katechetický“ systém je v zmenenej spoločnosti vnímaný ako „nedostatočný“⁸. Novú situáciu v Európe si ako prvý uvedomil známy francúzsky odborník na katechézu Jozeph Colomb, ktorý už v roku 1948 ohlásil zánik „spoločenského katechumenátu“. Následne mnohí uvažovali v tejto línii. Uvedomovali si, že ak už nie je možné stať sa kresťanom prostredníctvom „spontánnej socializácie“, je nevyhnutné „objaviť nový spôsob uvádzania do života viery“. 

Ak sa rozhodneme v prospech dospelého kresťana, máme šancu pokročiť na ceste k väčšej vernosti Bohu a človeku. Bohu preto, lebo sa stávame viac poslušní magistériu Cirkvi o katechéze⁹ a človeku preto, lebo sa snažíme viac rešpektovať zmenený kultúrny kontext. Najťažšie je prekonať nostalgiu po kresťanskej spoločnosti a uznať, že deti, ktoré k nám prichádzajú, sú iné, ako boli tie v minulosti. Tiež ich rodiny sa radikálne zmenili. Kultúrne prostredie, v ktorom sme povolaní evanjelizovať, je viac misijné ako kresťanské¹⁰. Autori nemeckej príručky na prípravu k svätému prijímaniu „Einfach Erstkommunion feiern“ ilustrujú zmenenú situáciu na príklade lyžovania na tráve. Môžeme mať veľmi dobre pripravených učiteľov lyžovania, ktorí svoju prácu milujú (nadšení katechéti), tiež môžeme mať perfektnú lyžiarsku výstroj (dobre metodické materiály), no aj tak musíme počítať s tým, že lyžovanie (katechéza) bude pri nedostatku snehu (neveriace prostredie) nemožné¹¹. 

Začať s katechézou dospelých rodičov, teda znamená evanjelizovať najzákladnejšie prostredie pre deti, ktorým je rodina. Exhortácia pápeža Františka „Amoris Letitia“ v čl. 287 sa dotýka tohto problému nasledovne: 

Výchova detí musí byť charakterizovaná procesom odovzdávania viery. Ten sa stal zložitým pre súčasný štýl života, pracovný čas a komplexnosť dnešného sveta, v ktorom mnohí, aby prežili, znášajú uponáhľané rytmy. Napriek tomu rodina musí byť aj naďalej miestom, kde sa človek učí chápať dôvody a krásu viery, modliť sa a slúžiť blížnemu…

Vzťah rodič – dieťa je pri katechéze prvoprijímajúcich podstatný. Všetko, čo sa
v procese motivácie deväť a desaťročných detí udeje, nemôže byť sústredné len na nadobudnutie individuálneho poznania a vzbudenie jeho vnútornej túžby. Náboženská motivácia detí je záležitosť komunikácie s blízkymi osobami. Oni v ňom môžu túžbu po Ježišovi v Eucharistii prebudiť a formovať alebo potlačiť, zosmiešniť, umenšiť.

Exhortácia pápeža Františka v čl. 287 ďalej zdôrazňuje potrebu náboženských postojov rodičov a rodinnej katechézy pre odovzdávanie viery: 

Odovzdávanie viery predpokladá, že rodičia prežívajú reálnu skúsenosť toho, že Bohu dôverujú, hľadajú ho a potrebujú, pretože len týmto spôsobom „z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov“ (Ž 145, 4) a „otec synom zvestuje tvoju vernosť“ (Iz 38, 19). 

Rodinná katechéza je veľkou pomocou, lebo je účinnou metódou na formáciu mladých rodičov a nato, aby si uvedomili svoje poslanie evanjelizátorov vlastnej rodiny. 

V našej farnosti sme boli nútení po dvoch rokoch realizácie projektu (roky 2013 – 2015) zásadne prehodnotiť ponuku pre dospelých. Príčinnou bola veľmi nízka účasť na piatich biblických katechézach napriek mnohému úsiliu. Pri prehodnotení metódou focus group s animátormi a kňazmi sme skonštatovali, že sa nebrala do úvahy rôznorodosť skupiny v oblasti viery, že rodičia neboli dostatočne oboznámení s projektom a tiež že neboli vedení k zrelému rozhodnutiu participovať na ponúknutom programe. Vypracoval sa nový návrh, kde okrem biblických katechéz a duchovných obnov boli zaradené aj diskusie na základné náboženské témy. 

Tento návrh bol ponúknutý rodičom už minulý rok (2015/16). Na úvodnom septembrovom stretnutí im boli vysvetlené základne motívy, prečo by sa mali do katechézy detí zapojiť. Predstavili sa im manželské animátorské páry, ktoré im stručne opísali zmysel a obsah ponúkaných aktivít. Výsledok bol zarážajúci. 

V roku 2015/16 si vybrali:

• duchovné obnovy rodičia 27 detí,
• diskusie rodičia 30 detí,
• katechézy rodičia 5 detí,
• žiadnu z ponuky rodičia 15 detí,
• všetky z ponuky rodičia 1 dieťaťa.

O rok neskôr bol výber viac vyrovnaný. V roku 2016/17 si vybrali:

• duchovné obnovy rodičia 34 detí,
• diskusie rodičia 27 detí,
• katechézy rodičia 27 detí,
• žiadnu z ponuky rodičia 19 detí,
• všetky z ponuky rodičia 6 detí. 

Nový prepracovaný návrh mal v roku 2015/16 pre rodičov v porovnaní s prechádzajúcimi rokmi 2013 – 2014 (v tom čase sa ponúkala všetkým rovnaká možnosť prihlásiť sa na katechézy a duchovné obnovy) zreteľne väčšiu úspešnosť. V minulom roku väčšina rodičov zvolenú aktivitu aj absolvovala. Príčinu väčšieho úspechu projektu vidíme v rešpektovaní princípu diferencovanosti a v rešpektovaní slobody dospelých kresťanov. 

Princíp diferencovanosti 

Pre nedostatočné poznanie sme sami nedokázali rozdeliť ľudí do štyroch skupín, ktoré predstavuje Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007-2013¹². Poznali sme len pár jednotlivcov zo skupiny angažovaných veriacich, ktorí sa podieľali na živote výrazným spôsobom. Nevedeli sme však, kto z rodičov túži po prehĺbení života s Ježišom, kto z nich má zvykovú vieru, s povrchným náboženským poznaním, získaným v detstve a kto patrí medzi nepokrstených alebo hľadajúcich. Jediné, čo sme vedeli bolo, že prihlásili svoje dieťa na prvé sväté prijímanie väčšinou z náboženských dôvodov¹³. 

Diferencovaný prístup k adresátom evanjelia sa nám podarilo uviesť do projektu vďaka variabilnosti ponuky. Predpokladáme, že duchovné obnovy si volia predovšetkým kresťania, túžiaci po prehĺbení svojej viery. Na diskusie sa prihlásia hlavne kresťania, ktorí majú záujem zodpovedať si základné náboženské otázky. Katechézy sú učené osobitne pre rodičov, ktorí už akceptovali svoju prvoradú zodpovednosť za evanjelizáciu detí a sú otvorení nechať si pomôcť¹⁴. Všetko je však podmienené situáciou v rodine a zamestnaním rodičov. 

Rešpektovanie slobody

Sloboda človeka je jeden z konštitutívnych prvkov v katechéze dospelých. Ide o slobodu začať cestu katechézy a v jej priebehu vyjadriť vlastný názor, svoju vieru, svoje pochybnosti a otázky. Čiže byť aktívnym subjektom v procese výchovy vo viere. Rešpektovanie slobody nesie so sebou riziko, že istá skupina dospelých si z danej ponuky nevyberie nič z rôznych dôvodov. Naša skúsenosť však potvrdzuje, že je potrebné čo najviac túto ponuku objasňovať, ale nie presadzovať ju za každú cenu. Každý má svoj čas, kedy pocíti volanie k väčšej zodpovednosti v oblasti svojho náboženského presvedčenia. 

Luigi Berzano píše, že v „horizontálnej spoločnosti“ je identita a náboženská príslušnosť ľudí stále menej „zaradená“ a stále viac závislá od spontánnej iniciatívy jedincov. Súčasne sa stáva viac problematickou a reflektovanou. To neprináša so sebou negáciu rôznych hodnotových a náboženských systémov, ale vnímanie, že tieto systémy sú predmetom slobodnej voľby¹⁵. Pri tom všetkom je však potrebné uvedomiť si dve základné tendencie. Moderné spoločnosti sú charakterizované aj v náboženskej oblasti mnohými možnosťami, čo môže viesť k väčšej otvorenosti, založenej na silných osobných motívoch alebo k úteku do elementárnych a fundamentalistických istôt¹⁶. 

Voľba v prospech „spoločenstva“

Katechéza prvoprijímajúcich v našej farnosti prebiehala už pred rokom 2013 v malých detských spoločenstvách. Tieto spoločenstvá viedol katechéta (niekto, kto vyštudoval teológiu) a animátor (niekto z mladých). Prepojenie katechézy a cirkevného spoločenstva sa od II. vatikánskeho koncilu presadzuje ako podstatné. Stačí spomenúť Všeobecné katechetické direktórium: „Toto sú hlboké dôvody, pre ktoré je kresťanské spoločenstvo samo o sebe živou katechézou. Pre to, čím je, ohlasuje, slávi, koná a trvalo zostáva životným, nevyhnutným a prvoradým miestom katechézy.“(čl. 141) Integrácia detí do miestneho spoločenstva veriacich je v projekte „Na ceste k Ježišovi“ rozvíjaná nielen cez pravidelné stretávanie sa detí pred a po prvom svätom prijímaní, ale aj prostredníctvom mimoriadnych „obradov“, o ktorých budeme písať pri katechéze katechumenátneho typu. Pre deti, ktoré sa v tomto veku učia napodobňovaním, je tiež veľmi dôležité vidieť, že aj ich rodičia sa stretávajú, aby sa spolu modlili, povzbudili sa ku kresťanskej láske a rozprávali sa o tajomstvách  viery. 

Pokusy o šírenie projektu ukázali, že „kameň úrazu“ je niekedy pastoračne ťažké prostredie. Demonštrujú to vyjadrenia kňazov a učiteľov náboženstva z informatívnych stretnutí o projekte, ako napr.:. „Nemáme laikov, ktorí by sa tu angažovali“; „Nemáme animátorov, aby sa venovali deťom“; „K nám do kostola nechodia ani deti, nie to ešte rodičia“, „Deti idú na sväté prijímanie podľa školy, nie podľa farnosti“. Uvedomenie si ťažkostí tohto typu by však nemalo viesť k rezignácii, ale naopak k väčšej mobilizácii síl na poli štúdia a praxe. Predovšetkým je potrebné angažovať sa na úrovni diecéz¹⁷. Na úrovni partikulárnych cirkví chýba zavedenie celkového diecézneho katechetického projektu, ktorý by bol súčasťou pastoračných plánov. „Prielom v pastorácii“, po ktorom už volá Ján Pavol II.¹⁸, zdôrazňuje ho Pastoračný plán Katolíckej Cirkvi na Slovensku 2007 – 2013¹⁹ a opätovne prízvukuje pápež František nebol v mnohých prípadoch uvedený do praxe. Katechéza v partikulárnej Cirkvi je často odkázaná na jednotlivé farnosti, kde je starostlivosť o prvoprijímajúcich vložená do rúk jednotlivých farárov a kaplánov. Pri zmene kňaza sa mení aj model pastorácie a katechizácie. V takomto prípade nie je možné zabezpečiť viacročnú kontinuitu katechézy, zabezpečiť jednotnú formáciu katechétov a animátorov, koordinovať overovanie jednotlivých čiastkových projektov a poskytnúť súrodé materiály pre katechézu. Toto je aj konkrétna skúsenosť projektu „Na ceste k Ježišovi“, ktorý nemohol pokračovať v dvoch farnostiach, napriek tomu, že tam boli laici ochotní spolupracovať. Príčinou bolo preloženie farára alebo kaplána z farnosti. 

Všeobecné katechetické direktórium okrem iného zdôrazňuje, že farnosť je nepochybne najvýznamnejším miestom, na ktorom sa formuje a prejavuje kresťanské spoločenstvo²⁰. Stojí za zváženie aj dôležitosť troch požiadaviek, ktorými tento dokument podmieňuje účinnosť katechézy²¹. V tomto kontexte je potrebné opätovne potvrdiť, že projekt: „Na ceste k Ježišovi“ je len čiastkový projekt a jeho účinnosť sa odvíja od toho nakoľko:

• je vo farnosti rozvinutá celková katechéza dospelých, 
• ide o otvorené spoločenstvo túžiace osloviť aj „vzdialených“ svojou úprimnou snahou o život „podľa evanjelia“, 
• je vo farnosti prítomné komunitné jadro zrelých a zodpovedných kresťanov. 

Formálne organizovanie príležitostí na vzájomné zblíženie sa všetkých, ktorí sú zapojení do projektu „Na ceste k Ježišov“ (rodičia, kňazi, katechéti a animátori) teda nikdy nenahradí prostredie pretkané neformálnymi srdečnými vzťahmi. 

Osobitou otázkou našej krajiny je úloha školy ako takej pri katechéze prvoprijímajúcich. Zdá sa, že je prospešné, aby tri základné výchovné inštitúcie (farnosť – rodina – škola) vzájomne spolupracovali. Pričom je potrebné nezabúdať, že zapojenie všetkých troch inštitúcií do procesu výchovy a vzdelávania vo viere nestačí. Rozhodujúce kritérium pre nábožensky vývin je kvalita vzťahov v daných prostrediach. Veľkým nebezpečenstvom pre rozvíjanie eucharistickej viery je však tendencia „delegovania“. Myslí sa na zlozvyk zbavovania sa vlastnej zodpovednosti za odovzdávanie viery a jej prenášanie zo strany farnosti a rodiny na školu. Vzhľadom na zmenený kultúrny kontext, ktorý sám o sebe nezabezpečí deťom, že budú vyrastať vo veriacom prostredí, je takéto „delegovanie“ necitlivým (nematerským) odsunutím detí zo stredu pastoračného záujmu a nezodpovednosťou vzhľadom k budúcim generáciám. Deťom sa tak umožní len vonkajší prístup k iniciačným sviatostiam, ale neumožní sa im život viery živený sviatosťami, ktorý je možný len v „maternici“ cirkevného spoločenstva. 

Požiadavka metodickej obnovy 

Z uvedeného je možné usúdiť, že obnova katechézy v duchu koncilu vyžaduje radikálne nový metodický prístup. To predpokladá pastoračnú odvahu vziať na seba riziko „novosti“ a skúsiť vyskúšať niečo, čo opúšťa pohodlné kritérium „vždy sa to tak robilo“ (porov. EG 33). Metodika, ktorá sa Vám dostáva do rúk, sa orientuje na pedagogiku iniciácie založenej na katechumenátnom modely. Tento model je odporúčaný Všeobecným katechetickým direktóriom z roku 1997 v článku 68. Tiež v ponúknutom materiály zohľadňujeme metódu „Quattro tempi“ (Štyri časy). 

Nový metodický prístup ku katechéze prvoprijímajúcich detí sa okrem teórie opiera o bohatú skúsenosť. V katechetickej praxi Cirkvi sa v posledných desaťročiach overovali mnohé nové projekty „katechumenátneho typu“, inšpirované modelom kresťanskej iniciácie dospelých a prispôsobované na adresátov v mladšom veku. Dbalo sa pritom na väčšiu účasť rodičov a celého kresťanského spoločenstva na iniciačnom procese²².

V odborných kruhoch sa v oblasti iniciačnej katechézy stále viac hovorí o takzvanej pedagogike iniciácie²³. Podľa André Fossion²⁴ je v tejto pedagogike dôležité, aby katechéza detí a adolescentov: 

• sa mohla oprieť o život spoločenstva, v ktorom si oni nájdu svoje miesto,
• nelimitovala sa len na vyučovací a didaktický aspekt, ale zasiahla celú bytosť svojich adresátov cez sprostredkovanie intenzívnej účasti na spoločenstve, liturgii a angažovanosti za lepší svet, 
• cez mystagógiu poukázala na zmysel toho, čo sa prežilo počas liturgického slávenia a docenila skúsenosť, ktorá dáva podnet k premýšľaniu. V prípade detí ide o po-sviatostné programy.
• rešpektovala individuálne tempo dozrievania. Vedie to k tomu, že postupne opustíme dopredu stanovený vek pre tú alebo inú etapu iniciácie²⁵.

Pri pokuse uvádzať katechézu katechumenátneho typu sa v našej farnosti osvedčili mnohé z vyššie uvedených požiadaviek pedagogiky iniciácie. Objavili sa však aj niektoré problematické situácie a nové výzvy k prehodnoteniu.  

„Malé spoločenstvo“: áno či nie?  

V prvom rade nám ide o privedenie detí a rodičov do kontaktu s veriacim prostredím a o ich obrátenie²⁶. Tú zohráva neodmysliteľnú úlohu opätovné ohlasovanie podstatnej zvesti autentickými svedkami viery v malom spoločenstve. Práca v malých spoločenstvách má v porovnaní s frontálnymi prístupmi viaceré výhody²⁷. V prvom rade sa začínajú vytvárať osobnejšie vzťahy, ľudia sa vzájomne spoznávajú, začnú medzi sebou komunikovať. Cieľom týchto stretnutí je, aby začali komunikovať aj na úrovni viery. 

Stretávanie sa v malých spoločenstvách prijímajú deti veľmi dobre, niektorí dospelí však nie. Pre dospelých môže predstavovať komunikácia viery v malom spoločenstve veľký problém. môže to byť v prípade ak: 

• nikdy predtým neparticipovali na malom spoločenstve veriacich, 
• ľudia s ktorými majú zdieľať vieru, sú pre nich úplne cudzí a nemajú k nim dôveru,
• cítia sa byť v poznaní viery neistí a nechcú sa strápniť. 

Vyhovovalo by im skôr väčšie zhromaždenie, ktoré im zabezpečí anonymitu, ako sa to napríklad praktizuje pri duchovných obnovách a diskusiách. 

Animátori bez kňaza? 

Pri animovaní malého spoločenstva zohráva dôležitú úlohu animátor, ktorý nielen „odprednáša učivo“, ale komunikuje svoju vieru – slovami, gestami, životom. Táto komunikácia však nemôže byť násilná, ale pozývajúca. Zúčastnení sa musia cítiť v procese katechézy prijímaní, rešpektovaní na svojom stupni viery, podnietení pýtať sa a nie dostávať jednoznačné odpovede. 

U animátorov sa môže vynoriť otázka: Aká je moja úloha vo vzťahu k pokrsteným, ku ktorým sme poslaní? Podľa Evangelii Gaudium je ich úloha byť učeníkom-misionárom. Učeníctvo sa zakladá na realite, že kresťania krstom vstúpili do nového vzťahu s tým najväčším učiteľom – Ježišom Kristom a majú vďaka prítomnosti Ducha Svätého spolunáležitosť s božskými skutočnosťami. Slovné spojenie „učeník-misionár“ dáva dôraz na to, že pokrstení sú aj misionármi, a to v takej miere, v akej sa stretli s láskou Boha v Kristovi Ježišovi. „Toto presvedčenie sa stáva priamou výzvou každému kresťanovi, aby sa nikto nezriekol svojho záväzku evanjelizovať, pretože, ak niekto skutočne zakúsi zachraňujúcu lásku Boha, nepotrebuje dlhý čas prípravy, aby ju mohol ohlasovať, nemôže čakať, že sa mu dostane veľa prednášok či dlhé vzdelávanie.“ (EG 120) Neznamená to však, že misionárske nasadenie by malo obmedziť v evanjelizátoroch túžbu po raste. Mali by sa usilovať o lepšiu formáciu, prehĺbenie svojej lásky, a  zreteľnejšie svedectvo o Evanjeliu. (porov. EG 121) Za lepšiu formáciu „učeníkov-misionárov“ zodpovedá vo farnosti kňaz. Animátori môžu byť ním doprevádzaní cez priateľskí dialóg a pravidelné formačné stretnutia. 

Za štyri roky boli v našej farnosti mladí animátori a animátorské manželské páry ochotní vziať na seba všetky radosti a ťažkosti projektu. Projekt bol uvádzaný do života silou tohto spoločenstva pod vedením kňazov-rehoľníkov. Manželské animátorské páry sa stretávali aspoň 4 krát do roka a mladí animátori mali tiež niekoľko príležitostných stretnutí, väčšinou na začiatku pastoračného obdobia. Ich nadšenie nasadiť sa v procese odovzdávania viery bolo síce motorom celého projektu, nestačilo však pre oslovenie dospelých adresátov. Niektorí z nich sa vo viacerých prípadoch dožadovali, aby na stretnutiach s rodičmi bol prítomní kňaz. V tomto roku (2017)zavádzame do praxe to, že nielen pri stretnutiach s deťmi, ale aj pri s stretnutiach s rodičmi bude prítomný kňaz alebo zasvätená osoba.

Oslovenie celej bytosti „adresátov“: ako? 

Už sme spomenuli dôležitú úlohu hlásateľov dobrej zvesti v procese katechézy. Oslovenie adresátov je podmienené prvom rade ich otvorenosťou hlásateľov pre Ducha Svätého a ich ľudskými predpokladmi, ako napr.: presvedčivosť, skúsenosti, blízkosť, schopnosť komunikovať. Okrem hlásateľov je dôležitá aj metóda, ktorá by rešpektovala celistvosť adresátov. Katechumenátny model pozýva adresátov k znovuobjaveniu zmyslu kresťanského posolstva a kresťanského života cez spoločenstvo veriacich, priateľský dialóg, čítanie Božieho slova, liturgické slávenia, modlitbu a mystagógiu. Toto pozvanie je adresované v prvom rade dospelým a potom deťom²⁸.

Pre konkrétnu realizáciu tohto modelu sme si zvolili metódu „quattro tempi“ (štyri časy)²⁹, ktorú znázorňuje nasledujúca schéma:

Metóda „Quattro tempi“ naznačuje rôzne „miesta“, kde sa katechéza uskutočňuje. Tieto miesta by mali byť naplnené hlboko ľudskými stretnutiami, pri ktorých neformálnym, ale tiež aj formálnym spôsobom, máme v úmysle komunikovať vieru. 

Podľa Evangelii Gaudium 127 určitá forma kázania prislúcha každému členovi Božieho ľudu ako každodenná úloha. Je to neformálne kázanie, keď učeník má stálu ochotu prinášať druhým Ježišovu lásku, a deje sa to spontánne kdekoľvek, na ceste, na námestí, v práci, na ulici. K tomuto máme povzbudzovať seba aj rodičov.

Naše kázanie je však aj „formálne“. V tomto prípade k stretnutiam dávame určité podnety a sledujeme nimi určitý cieľ. Chceme v spolupráci s rodičmi uviesť deti cez prvé prijatie Eucharistie k plnšiemu spoločenstvu s Kristom. Katechéza prvoprijímajúcich sa neobmedzuje len na „prípravu.“ Iniciácia nekončí prijatím sviatostí. Po prijatí iniciačných sviatostí v prvotnej cirkvi existovalo mystagogické obdobie. Novokrstencom sa vtedy vysvetľovali sväté tajomstvá (sviatosti) a privádzali sa v „lone“ spoločenstva do tajomstva života s Kristom. Túto prax obnovil Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života. Pre iniciačnú katechézu je mystagogické – po-sviatostné obdobie neodmysliteľné. Projekt „Na ceste k Ježišovi“ predpokladá jeden rok po-sviatostnej katechézy, keď sa v deťoch po prvom svätom prijímaní chce pomôcť rozvíjať eucharistická viera a život. V tomto roku je potrebné takisto pracovať s rodičmi.

ŤAŽKOSTI S OBSAHOM: ČO JE NEVYHNUTNÉ POVEDAŤ? 

Pri konkrétnom plánovaní jednotlivých stretnutí nás môže inšpirovať EG 128, podľa ktorého toto vždy úctivé a láskavé kázanie spočíva: 

• v osobnom dialógu, v ktorom druhý vyjadruje a zdieľa svoje radosti, nádeje, starosti o svojich drahých a veľa iných vecí, ktoré mu ležia na srdci, 
• len po takomto rozhovore je možné prezentovať Slovo, napríklad čítaním nejakej časti z Písma alebo jej prerozprávaním, ale vždy pripomenutím podstatnej zvesti: osobnej lásky Boha, ktorý sa stal človekom, dal seba samého za nás, žije a ponúka nám svoju spásu a svoje priateľstvo. (…)„Niekedy sa (táto zvesť) vyjadruje priamo, inokedy osobným svedectvom, rozprávaním, gestom, alebo inou formou, ktorú môže Duch Svätý vnuknúť v konkrétnej situácii. 
• Ak sa to zdá rozumné a sú preto podmienky, je dobré zakončiť toto bratské a misijné stretnutie krátkou modlitbou, ktorá nadviaže na starosti, ktoré dotyčný vyjadril. Tak pocíti zreteľnejšie, že bol vypočutý a že jeho situácia bola interpretovaná a vložená do Božích rúk, a uzná, že Božie slovo skutočne hovorí v jeho živote. “ (EG 128) 

V predchádzajúcom období sme dali dôraz skôr na druhý bod: ohlasovanie Slova. To, čo sme chceli vyzdvihnúť pri všetkých stretnutiach bola dôležitosť „podstatnej zvesti“ – alebo „kerygmy“. Nestačilo, že sme ju „ohlásili“ raz. Ona je jadrom každej katechézy. Nie je to, ako keby sme viedli ľudí po schodíkoch – najprv s nimi vystúpime na jeden, potom na ďalší. Aj keď sme im všetko podstatné ohlásili už na prvom stretnutí, na ďalších stretnutiach, bolo potrebné túto prehĺbiť a rozvíjať. 

Podstatná zvesť o veľkosti Boha a jeho dare spásy, ukrytá v slovách Svätého písma, v liturgických symboloch a v hlboko ľudskej skúsenosti, je pre našich súčasníkov neraz niečím bezcenným. Osobný dialóg, ktorý ohlasovanie podstatnej zvesti predchádza, by mal istým spôsobom pripraviť poslucháčov pre prijatie Božieho slova. Ide o metodický nedostatok projektu „Na ceste k Ježišovi“, ktorý je potrebné postupne odstrániť. Úlohou pre jeho ďalšie spracovanie je objaviť pri jednotlivých témach najakútnejšie otázky, na ktoré sú dnešní ľudia citliví, ktoré vzbudzujú ich záujem, ktoré ich tešia alebo trápia a pri ohlasovaní podstatnej zvesti nadviazať práve na tieto otázky³⁰. 

Stiahnite si tento dokument ako pdf

---

1. Porov. Alberich, E.: La catechesi oggi. Manuale di catechetica fondamentale. Leumann (Torino) : Elle Di Ci, 2001, s. 21 – 23. ↩︎
2. SALVATORE CURRÒ, Perché la Parola riprenda suono. Considerazioni inattuali di catechetica. Torino, Elledici, 2014, 88. ↩︎
3. Porov. Tamže, 188. ↩︎
4. Porov. Tamže, 168. ↩︎
5. Tamže, 120. ↩︎
6. Porov. Tamže, 25. ↩︎
7. Porov. Tamže, 23. ↩︎
8. Slovo „nedostatočný“ je použité v zmysle, že v škole nemôže prebiehať kresťanská iniciácia. Vedomosti o Bohu odovzdané v systematickom vyučovaní sami o sebe neprivádzajú ani do tajomného vzťahu s Kristom ani nezačleňujú do spoločenstva veriacich. To je možné len v súčinnosti s rodinou a cirkevným spoločenstvom, ktoré verí, slávi a žije sväté tajomstvá. ↩︎
9. Myslí sa predovšetkým na pokoncilové dokumenty ako Všeobecné katechetické direktórium z roku 1971, ktoré nasmerovalo partikulárne cirkvi k obnove katechézy. Mimoriadny význam v procese obnovy má Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života (1972); apoštolské exhortácie Pavla VI., Evanghelium nuntiandi (1995)a Jána Pavla II., Catechesi Tradende (1978). V neposlednom rade treba spomenúť prínos Všeobecného katechetického direktória z roku 1997. ↩︎
10. O probléme ochabovania odovzdávania viery na Slovensku pojednáva okrem iného Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013 v článkoch 8-12. ↩︎
11. Hennecke Ch., Knöchelmann K., Petrwski Ch., Röde A.: Einfach Erstkommunion feiern. Erstkommunionvorbereitung unter veränderten Voraussetzungen. Műnchen : Don Bosco Medien GmbH, 2010, s. 9. ↩︎
12. Porov. KONFERENCIA BISKUPOV SLOVENSKA, Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013, SSV, Trnava, 2007, čl. 22 – 25. ↩︎
13. Vyplynulo to z dotazníkov rodičov z 2015. V Dunajskej Lužnej uviedlo 23 z 25 rodičov, že prihlásilo deti na prvé sväté prijímanie z vlastného presvedčenia. Tak isto v Šamoríne to uviedlo 11 z 12 rodičov. ↩︎
14. Dotazníky rodičov 2015 ukázali tiež, že z 25 rodičov v Dunajskej Lužnej pri otázke výchovy vo viere svojich detí 4 rodičia nepotrebujú pomoc, 1 – našiel pomoc inde, 4 – nemôžu prijať pomoc a 15 rodičov – zverilo výchovu detí iným. To poukazuje na problém mentality delegovania náboženskej výchovy na školu alebo na farnosť. V Šamoríne boli odpovede rodičov k danej otázke veľmi podobné. ↩︎
15. Porov. LUIGI BERZANO, Adultità nella chiesa. Tra identità e identificazione. In: «Catechesi» 83 (2013-2014) 2, 41-63, 44. ↩︎
16. Porov. Tamže, 47. ↩︎
17. Inšpiratívnym tu môže byť napríklad článok  „Obnova kresťanskej iniciácie v diecéze Miláno“. Autor Matteo Dal Santo tu podrobne opisuje ciele a metódu práce diecéznej komisie na projekte „Con Te“. Porov. «Catechesi» 88 (2015-16) 6, 27 – 40. ↩︎
18. Porov. NMI 41. ↩︎
19. Porov. Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013, čl. 13-15. ↩︎
20. Porov. VKD (1997) čl. 257. ↩︎
21. Porov. VKD (1997), čl. 258. ↩︎
22. V Taliansku sa mnohé diecézy pustili do nových projektov kresťanskej iniciácie už pokrstených detí inšpirovaných OUDKŽ na základe smerníc Konferencie biskupov Talianska (= CEI): CEI – Consiglio permanente (a cura di Ufficio Catechistico Nazionale – Servizio Nazionale per il Catecumenato): L’iniziazione cristiana. 1. Orientamenti per il catecumenato degli adulti; 2. Orientamenti per l’iniziazione cristiana dei fanciulli e dei ragazzi dai 7ai 14 anni; 3. Orientamenti per risveglio della fede e il completamento dell’iniziazione cristiana in età adulta. Leumann (Torino) : Elle Di Ci, 2004; SERVIZIO NAZIONALE PER IL CATECUMENATO: Giuda per l’itinerario catecumenale dei ragazzi. Leumann (Torino) : Elle Di Ci, 2001; Vo Francúzku Texte National pour l’orientation de la catéchèse en France z roku 2006 preferuje pedagogiku iniciácie, ktorej konkrétnym vyjadrením v katechéze prvoprijímajúcich je príručka, ktorá vyšla v talianskom preklade – LA DIFFUSIONE CATECHISTICA – LIONE: In cammino verso l’Eucaristia. Sussidio per la Prima Comunione. Leumann (Torino) : Elle Di Ci, 2012; 
    ↩︎
23. Podrebnejšie k tejto problematike napr. ZIMMERMANNOVÁ, M.: Pedagogika křesťanské iniciace. In Křesťanská iniciace. Praha/České Budějovice : Katechetická sekce České biskupské konference/Halama, 2012, ss. 71 – 81. ↩︎
24. André Fossion je profesorom v Medzinárodnom centre Lumen Vitae. Toto centrum ponúka formáciu v oblasti katechézy a pastorácie adaptovanú na súčastnú dobu. V rokoch 1998 – 2006 bol riaditeľom tohto centra a tiež prezidentom Evrópskej Spoločnosti pre katechézu. Je autorom mnohých kníh v oblasti katechetiky a má zásluhu na vzniku dvadsiatky katechetických manuálov. ↩︎
25. FOSSION, A.: Perspektivy katecheze v plurtalitní spoločnosti. Zamyšlení nad pěti oblastmi otevřenými pro katechezi – 1. Časť. In Cesty Katechezy roč. I 2009/2, ss. 15-19. ↩︎
26. Dokument francúzskej biskupskej konferencie O smerovaní katechézy v dnešnej dobe dáva dôraz, že v pedagogike iniciácie sa vyžaduje povolanie k osobnému obráteniu prostredníctvom Božieho slova, stretnutie so živou komunitou, uvedenie do života modlitby a sviatostného života. ↩︎
27. V  katechetike je prítomná od 70 rokov 20. storočia jasná voľba v prospech spoločenstiev. Je to voľba ktorá vyhlasuje kresťanskú komunitu za podmienku, miesto, subjekt, objekt, a cieľ katechézy. Porov. VKD (1971) 21, 31, 35, CT 24 a iné. Táto voľba sa opiera o koncilové dokumenty, napr. ChL 26. ↩︎
28. Toto ťažisko je už jasne formulované vo Všeobecnom Katechetickom Direktóriu z roku 1971 (= VKD (1971)) v čl. 20: „Nech tiež pamätajú (duchovní pastieri), že katechéza dospelých – keďže sa vzťahuje na osoby schopné plne zodpovedného súhlasu a záväzku – treba pokladať za hlavnú formu katechézy, ktorej sú podriadené všetky ostatné, aj keď preto nie menej potrebné.“ Inými slovami, katechetická práca s dospelými je dnes považovaná za nevyhnutnú podmienkou účinnej katechizácie detí a mládeže. Porov. ALBERICH E. – L. DŘÍMAL: Katechetika, Praha : Portál, 2008, s. 118. ↩︎
29. Pre bližšia vysvetlenie pozri http://dku.abu-bratislava.sk/sites/default/files/Na%20ceste%20k%20Je%C5%BEi%C5%A1ovi.pdf [zverejené 13. 5. 2014, cit. 26.8.2014]
    ↩︎
30. Príklad na metodické spracovanie  stretnutí nad Božím slovom, ktoré začínajú udalosťou, faktom alebo otázkou, ktoré poslucháča zaujímajú a majú silu otvoriť poslucháča pre počúvanie Božieho slova je rozpracované napr. In  CURRÒ, Perché la Parola riprenda suono, 109 – 113 a CURRÒ S. – DIMONTE R. (edd.), Giovani in cammino con la Bibbia, Cinisello Balsamo, San Paolo, 2001. ↩︎