Hľadanie, objavovanie a spoznávanie v Štiavnických Baniach

Hľadať. Objavovať. Spoznávať. Možno iba týmito tromi slovami by sa dalo opísať spoločné stretnutie stredoškolákov z východu i západu, ktoré sa konalo 27. – 31. augusta v Štiavnických Baniach. Svoju skúsenosť vyjadrila jedna z účastníčok takto:
„KDE, AKO, KEDY HĽADÁŠ BOHA -TY? Už samotná otázka, ktorou nás dominikánske sestry a bratia chceli na toto stretnutie pozvať, odhalila niečo z toho, čo sme počas posledných prázdninových dní mohli zažiť. Spoločne sme poznávali seba navzájom, život sv. Dominika a veľké tajomstvo Eucharistie. No v prvom rade sme cez všetky situácie spoznávali seba a Boha. Vystihujú to aj slová talianskeho teológa S. Faustiho, ktoré nás celý čas sprevádzali: ,,Vidieť Boha znamená vstúpiť do svetla vlastnej tváre.“
Farby, plátna i samotná príroda nám pomohli k tomu, aby sme dokázali lepšie vidieť a ostatným povedať to, čo oči, ktoré sú prostriedkom samotného videnia, pre nás znamenajú. Vidieť totiž neznamená iba pozerať sa, ale vhĺbiť sa do toho, čo sa nám ponúka a precítiť to srdcom.
Túto myšlienku upevnilo aj naše spoločné putovanie na Sitno. Museli sme vynaložiť veľa námahy, aby sme sa dostali na samotný vrch, a tak mohli vidieť akoby na dlani nádheru Božieho stvorenstva.
Čas sme si spestrili aj spoločnými hrami a rozhovormi, ktoré nám pomohli chápať toho druhého, ale aj kúpaním sa v jazere, kde sme sa mohli príjemne schladiť počas týchto teplých dní.
Spoločne sme takto dali bodku pred školským rokom. A hoci sme sa stretli na konci prázdnin, nič sme neukončili. Naopak, veríme, že sme začali jedno spoločné dielo, ktoré pomôže vidieť, hľadať a spoznávať nielen nám, ale aj iným!“
Ďalší z účastníkov sa na uplynulé dni pozrel nasledovne:
„Bane. Štiavnické Bane.
Nič viac, len to, čo na plagáte bolo napísané, mi v mysli utkvelo: Kde, kedy, ako hľadáš Boha -ty?“
Dlhá cesta vlakom pretína juh našej krajiny. Presúvame sa na západ od rodiska – Košíc. Zakotvíme v strede medzi nami a naším hlavným mestom. Unesení peknotou hľadíme na obdivuhodné prostredie.
Práve to sme asi všetci potrebovali. Odletieť do ľúbych vrchov štiavnických a ponaberať trochu síl aj do nového roka školského. Krásna obec blízo historickej pýchy Banskej Štiavnice, učupene sa skrýva medzi zelenými kopcami. Obkolesená nielen lesmi, ale i nádhernými jazerami ponúka nám priestor pre posledné spoločné chvíle letných prázdnin.
Čo očakávať od nasledujúcich piatich dní? Odpoveď vám hneď ponúknem: pokoj, zamyslenie a ticho.
Či len takéto abstraktné pojmy? Pretavím ich do konkrétností: modlitba, plávanie, turistika, skákanie, diskusie, umenie, spoločné stolovanie, hudba a slovo, ktoré bolo počuť i vtedy, keď nik perami nehýbal.
A to nám ponúknuť mohli iba jazerá, lesy, lúky a ľudia, čo sme ich navôkol mali. Práve tá človečina, ktorú sme v sebe objavovali, nám otvárala oči, ústa a uši. Oči, ktorými často prestávame dívať sa na veci hlboké. Ústa, ktorými prestávame podstatné veci rozprávať. Uši, ktorými prestávame počúvať hlasy, čo sa nám prihovárajú.“ Práve tento čas nám pripomenul upriamiť svoje zmysly na človeka, na seba.
Lebo práve v nás a v našich blížnych je hĺbka, čo nás s niečím vyšším spája.“