Zachovávanie evanjeliových rád má v dominikánskej reholi špecifický charakter. Ten plynie z uskutočňovania poslania kázať. Aby sme ako nasledovníčky sv. Dominika mohli preniknúť do Božích tajomstiev, priblížiť sa k pravde a nechať sa ňou zasiahnuť, vyžaduje to poslušnosť ducha, čistotu srdca a slobodné odpútanie sa od materiálnych hodnôt.
Poslušnosť bola pre Dominika podstatnou časťou nasledovania Krista, ktorý sám bol poslušný vôli Otca a zároveň dôležitým prostriedkom pre napĺňanie poslania rehole.
Na jednej strane je tento sľub osobným záväzkom, na druhej strane sa vzťahuje na celú komunitu. Spoločne nadobúdame skúsenosť načúvania, hľadania, zodpovedného dialógu i nachádzania vôle Boha, zjavujúcu sa v jeho slove, v znameniach čias, v spoločnom dobre i v kontakte s ľudskou realitou.
Čistota je darom milosti a odpoveďou na lásku Boha, ktorý nás osobne miluje. Týmto sľubom staviame Krista do centra nášho života a dávame seba stále viac k dispozícii Bohu i ľuďom. V tom nás inšpiruje sv. Dominik, ktorý „žiaril takou láskou a horlivosťou k dušiam…, pretože všetkých objímal so srdečnou láskou… Celkom sa rozdával v starostlivosti o blížnych a v súcite s úbohými.“ (LCO 25). Sľub čistoty nás robí slobodnými pre úplne darovanie sa službe ohlasovania.
Sľubom chudoby sa zaväzujeme nasledovať Krista chudobného, pripodobňovať sa mu a podľa jeho príkladu dávať do služby seba a všetky dary, ktoré máme. Dominik dal v reholi veľkú váhu chudobe, pretože pochopil, aké nevyhnutné bolo jej svedectvo pre kázanie. Prijali sme „chudobu ako štýl života a postoj ducha“ (KO 24), tie nás oslobodzujú od každej zbytočnej záťaže a robia nás pohyblivejšími pre poslanie. Snaha o jednoduchý štýl života, charakteristický pre našu spiritualitu, zahŕňa osobnú i komunitnú úroveň. Konkrétnu podobu nadobúda tento sľub vo vedomej a reálnej solidarite s chudobnými a s ľuďmi odsunutými na okraj spoločnosti.
