Sv. Dominik so svojou temperamentnou povahou bol človekom obdivuhodne slobodným vo vzťahu k Bohu, čo sa odráža i v spôsobe jeho modlitby. Modlitba preňho bola stelesnenou vierou, modlil sa ako celý človek, telom aj dušou, bez rozpoltenosti. Na Dominikovej modlitbe možno vidieť postupné nadobúdanie vnútornej slobody a jeho dozrievanie vo vzťahu k Bohu, ako nám to ukazuje deväť spôsobov jeho modlitby, ktoré vznikli v 13. storočí a ktoré boli inšpirované výpoveďami v procese svätorečenia.
Pri prvom až treťom spôsobe modlitby vidíme Dominika v pozícii pokorného klaňania sa (1), ležiaceho tvárou k zemi – v prostrácii (2) a pri kajúcom cvičení príznačnom pre vtedajšiu dobu – bičovaní (3). Sú to pozície, ktoré vyjadrujú modliaceho sa človeka, vnímajúceho Boha ako svojho Stvoriteľa a Spasiteľa. Pri týchto spôsoboch modlitby človek považuje sám seba za sluhu a hriešnika, ktorý potrebuje milosrdenstvo a odpustenie. Prvý až tretí spôsob poukazuje na kajúci charakter Dominikovej modlitby.
Štvrtý až šiesty spôsob modlitby ukazujú Dominika vo vzpriamenej polohe (už nie v pozícii „dole“, na zemi). Stojí v Božej prítomnosti, tvárou v tvár. Rozpráva sa s Bohom, ako sa rozprávajú blízki priatelia. Tieto tri spôsoby poukazujú na rozvíjajúci sa vzťah medzi modliacim sa človekom a Bohom.
Posledné tri spôsoby modlitby – siedmy až deviaty – predstavujú zrelosť Dominikovej modlitby. Jeho prosby za spásu ľudí strieda rozjímanie nad Božím slovom, prebývanie v prítomnosti Boha a vyúsťuje do ohlasovania radostnej zvesti.
Na Dominikovom živote modlitby je možné vidieť oslobodzujúcu a uzdravujúcu silu modlitby. Človek vo vzťahu k Bohu spoznáva, kto je, aká je jeho hodnota a dôstojnosť. Túži po blízkosti s Milovaným, a táto blízkosť v ňom prehlbuje autentickú lásku k bratom a sestrám. Otvára srdce človeka k chvále a vďake, prehlbuje v ňom väčšiu túžbu po zjednotení sa so svojím Bohom a nedovolí mu, aby sa uzavrel do svojho sveta, ale poháňa ho k neustálemu nasadeniu sa pre druhých.
PRVÝ SPÔSOB MODLITBY
Prvý spôsob Dominikovej modlitby pozostával z toho, že sa hlboko sklonil pred oltárom, akoby to bol Kristus. Je uchvátený Bohom a rôznymi pozdravnými polohami vyjadruje vzťah stvorenej bytosti voči svojmu Tvorcovi a vyznáva svoju závislosť na ňom. Hlboko sa skláňa a pokoruje sa v údive nad Božou láskou a Božou nekonečnosťou.
Dominik viedol bratov k tomu, aby sa pokorne ukláňali pred Najsvätejšou Trojicou, kedykoľvek sa slávnostne modlia: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.“ Tento zvyk sa v chórovej dominikánskej modlitbe zachoval dodnes.
DRUHÝ SPÔSOB MODLITBY
Často sa svätý Dominik modlil tak, že sa vrhol na podlahu s tvárou obrátenou k zemi. Jeho srdce bolo naplnené hlbokou ľútosťou. Spomínal si slová evanjelia a často ich hovoril nahlas, aby mu bolo dobre rozumieť: „Bože, buď milostivý mne, hriešnemu!“ (Lk 18, 13).
Najmladších bratov povzbudzoval týmito slovami: „Ak nemôžete plakať nad svojimi hriechmi preto, že ste sa žiadnych nedopustili, myslite na veľký počet hriešnikov, ktorým by ste mohli vyprosiť milosrdenstvo“.
TRETÍ SPÔSOB MODLITBY
„Vstal zo zeme, bičoval sa železnou reťazou a volal: „Tvoj poriadok ma vedie priamo do cieľa“ (Ž 17,36).
Potom platilo pre celý rád nariadenie, aby sa všetci bratia na znak úcty a spomienky na príklad svätého Dominika bičovali na obnažené ramená bičmi s drevenými guličkami. Dialo sa to cez feriálne dni po kompletóriu a spolu s modlitbou žalmu“ Miserere mei Deus“ (Zmiluj sa, Bože, nado mnou) alebo „De profundis“. Robili to za svoje hriechy alebo za hriechy svojich dobrodincov.
ŠTVRTÝ SPÔSOB MODLITBY
„Svätý Dominik sa postavil pred oltár alebo kríž a pozorne sa zahľadel na Ukrižovaného Krista, ktorého kontemploval. Pritom si niekoľko krát kľakol“.
Veľmi často takto strávil čas medzi kompletóriom a polnocou. Nejaký čas stál, potom opäť kľačal ako apoštol Jakub alebo ako malomocný z evanjelia, ktorý na kolenách prosil: „Pane, ak chceš môžeš ma očistiť“(Lk 5, 12). A ako Štefan, ktorý sa vrhol na kolená a hlasno volal: „Pane nepripočítaj im tento hriech!“ (Sk 7, 60). Takto v Dominikovi vzrastala dôvera v Božie milosrdenstvo, ktoré pomôže jemu i všetkým hriešnikom a bude chrániť jeho mladých bratov, ktorých posielal do sveta hlásať ľuďom radostnú zvesť. Veľakrát nemohol zadržať svoj hlas a potom ho bratia počuli, ako sa modlí: „Pane, k tebe volám; Bože môj, nebuď voči mne mlčanlivý…“ (Ž 28, 1).
Inokedy hovoril len vo svojom srdci a jeho hlas nebolo počuť. Keď sa takto modlil, zdalo sa, že jeho duch prenikol až do neba. Jeho tvár náhle zažiarila radosťou. Utieral si slzy, ktoré mu stekali po tvári. Bolo to, akoby cítil veľkú túžbu, ktorú cíti smädný človek, ktorý príde k studni, alebo pútnik, ktorý sa po dlhej ceste blíži ku svojej vlasti. Jeho modlitba bola ešte vrúcnejšia a intenzívnejšia, čo sa prejavilo na jeho rýchlejších, avšak stále dôstojných pohyboch. Často vstal a opäť si kľakol. Kľačanie sa stalo jeho zvykom. Tomuto zvláštnemu spôsobu modlitby sa venoval i pri cestovaní, keď už ostatní spali alebo odpočívali. To bol prejav jeho osobného klaňania sa. Svojim príkladom učil tomuto spôsobu modlitby aj ostatných bratov.
PIATY SPÔSOB MODLITBY
„Keď bol svätý Dominik v kláštore, často sa postavil pred oltár vzpriamene, natiahol ruky pred seba, akoby boli otvorenou knihou. Bol sústredený tak zbožne a hlboko, akoby skutočne čítal v Božej prítomnosti“.
Mohli ho pozorovať, ako v modlitbe rozjíma o Božom slove a stále znovu opakuje slová Písma s vrúcnosťou a vnútornou radosťou. Takto sa modlil pravidelne, pretože to bol spôsob nášho Pána. Evanjelista Lukáš píše: „Ježiš prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal“ (Lk 4, 16). Potom Dominik pevne spojil svoje ruky a držal ich pred očami, celkom pohrúžený do seba. Často ich rozpäl vo výške ramien tak, ako to robí kňaz pri slúžení omše. Pritom sa zdalo, že pozorne počúva, akoby z oltára niečo počul. Kto ho videl takto pohrúženého, mohol si myslieť, že vidí proroka, ktorý hovorí s anjelom, alebo so samým Bohom. Zdalo sa, že hovorí, potom opäť počúva, alebo ticho uvažuje o tom, čo mu bolo zjavené. Pri cestovaní sa často tajne vzdialil, aby si našiel čas na modlitbu. Bol do nej tak ponorený, akoby bol celým srdcom obrátený k nebu. Ak ho mohol niekto v tejto chvíli počuť, jeho jemný hlas s dojatím opakoval podivuhodné slová, väčšinou myšlienky zo Svätého písma. Bratia boli dojatí, keď mohli v takýchto chvíľach prežívať modlitbu svojho Otca a Učiteľa. Pre tých najvernejších to bola najlepšia cesta, ako sa naučiť zbožnú a ustavičnú modlitbu: „Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich Pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej…“ (Ž 122, 2).
ŠIESTY SPÔSOB MODLITBY
Svätý Dominik niekedy pri modlitbe rozpäl ruky do podoby kríža a vzpriamene stál, podobne ako sa Pán modlil visiac na kríži s rozpätými rukami. Takto sa modlil vtedy, keď mu bolo Božím vnuknutím dané, že Boh chce skrze jeho modlitbu príhovoru vykonať zázrak. Tak Boh na jeho príhovor vzkriesil chlapca Napoleona a zachránil anglických pútnikov neďaleko Toulouse, keď sa takmer utopili v rieke.
Slová žalmu, ktoré vyjadrujú tento spôsob modlitby, Dominik niekedy opakoval so zvláštnym dôrazom: „Pane, ty Boh mojej spásy, dňom i nocou volám k tebe…“ až k veršu: „K tebe, Pane, volám deň čo deň a k tebe ruky vystieram.“ (Ž 87, 2-10). A ďalej: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu…Vystieram k tebe ruky, …rýchle ma vyslyš, Pane“ (Ž 142, 1-7).
SIEDMY SPÔSOB MODLITBY
Dominika bolo možné často vidieť, ako sa celým svojim telom vzpína k nebu, ako keď napätý luk vystrelí šíp priamo do výšky. Zdvihol ruky nad hlavu, pevne ich spojil, alebo zľahka rozopäl, akoby chcel prijať niečo z neba. Panuje presvedčenie, že sa v ňom pritom rozmnožovala milosť a že vo vytržení dostal od Boha dary Ducha Svätého pre rehoľu, ktorú založil.
Jeho bratia ho počuli, ako sa nahlas modlí a volá ako prorok: „Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu“(Ž 28, 2). Dával svojim bratom príklad, ako sa stále modliť, pričom opakoval nasledujúce verše žalmov: „Zvelebujte Pána, všetci služobníci Pánovi, čo bdiete v noci v dome Pánovom…“ (Ž 133,1) a ďalej: „Pane, k tebe volám, ponáhľaj sa mi pomôcť, počuj môj hlas, keď volám k tebe.“ A tak sa ďalej modlil až po slová: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“ (Ž 141, 1-2).
ÔSMY SPÔSOB MODLITBY
Obvykle sa Dominik uchýlil na osamelé miesto, do cely alebo niekde inde, aby čítal, modlil sa a uvažoval o Božej prítomnosti. Pokojne sedel, najskôr urobil znak kríža, a potom si otvoril knihu a čítal. Akoby načúval Pánovi, keď prečítané nechával pôsobiť na svoju myseľ – ako sa hovorí v žalme: „Budem počúvať, čo povie Pán, Boh“ (Ž 85,9).
Často sa sklonil ku knihe a pobozkal ju, aby jej preukázal úctu. Niekedy odvrátil svoju tvár a skryl ju vo svojej kape, alebo si položil tvár na ruky a zahalil sa kapucňou. Inokedy plakal plný túžby a vnútornej starostlivosti. Potom znovu úctivo vstal a sklonil hlavu, akoby chcel ďakovať vznešenej osobe za obdržané dobrodenia. V načúvaní a mlčaní je osvecovaný vnútorným svetlom, ktoré ožiaruje temnotu ľudského blúdenia. V mlčaní znáša Božie mlčanie a poznáva tichosť lásky, ktorá nesie jeho slová i jeho mlčanie.
DEVIATY SPÔSOB MODLITBY
Ďalším spôsobom sa Dominik modlil vtedy, keď cestoval z jednej krajiny do druhej, zvlášť, keď sa práve nachádzal osamote, s radosťou sa venoval meditácii a oddal sa kontemplácii. Niekedy svojim sprievodcom na ceste citoval slová proroka Ozeáša: „Zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu“ (Oz 2, 14). Potom poodišiel od svojich sprievodcov, šiel pred nimi alebo častejšie za nimi v určitej vzdialenosti, a keď šiel takto sám, modlil sa a ožil pri rozjímaní tak, akoby v ňom vzplanul oheň.
Jeho viera a zanietenosť za spásu ľudí ho pohýnajú k spoločnému putovaniu. Na cestách prežíva spoločenstvo s bratmi, ale opätovne sa od nich aj oddeľuje, aby v modlitbe zažil väčšiu intimitu s Bohom. Takto ukazuje blížnym cestu, ktorou je Kristus a v tomto spoločnom putovaní je s nimi ešte intenzívnejšie spojený.
