V živote prežívame rôzne situácie, pekné a nezabudnuteľné zážitky, ale i ťažké a bolestné chvíle, cez ktoré najviac dozrievame a približujeme sa k Bohu. Podobnou cestou dozrievania prechádzali aj apoštoli. Keď im Ježiš oznámil svoje utrpenie a smrť, boli veľmi prekvapení i zdrvení touto správou a už nedokázali počuť, že vstane z mŕtvych.
Na šiesty deň po tejto udalosti berie Ježiš Petra, Jakuba a Jána na vrch Tábor. Pozýva ich do samoty. Chce, aby boli svedkami iného premenenia, aby videli Jeho tvár, akú im ukazuje Otec a nie, ako ju majú vytvorenú vo svojom srdci. Zatiaľ čo sa Ježiš modlil, výraz jeho tváre sa zmenil, žiaril ako slnko a jeho odev zbelel ako svetlo. Keď uvideli Peter, Jakub a Ján osláveného Pána, žiariaceho nádherným svetlom, táto extáza ich naplnila takým úžasom, radosťou a očarením, že túžili, aby sa chvíľa ktorú prežívali, nikdy neskončila. V tomto momente Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi“ (Mt 17,4). Bolo im dobre s Ježišom a chceli s Ním zostať. Akoby zabudli na Ježišove slová, že kto chce ísť za ním, musí zobrať svoj kríž a nasledovať ho.
Ježiš ich však vracia do reality a pripravuje na bolestné udalosti, ktoré neskôr nasledovali. Pred svojím ťažkým utrpením opäť berie so sebou Petra, Jakuba a Jána a prosí ich, aby s ním bdeli v jeho bolestnej agónii pred ukrižovaním. Apoštoli práve z okamihu premenenia mohli čerpať silu pre chvíle utrpenia a žiť v nádeji, že po zdanlivom konci príde víťazstvo vzkriesenia.
Každý z nás, podobne ako apoštoli, túži po radosti a šťastí, ale možno je i v našom živote veľa smútku a bolesti. Možno sa nám zdá, že sme v ťažkých situáciách zostali osamelí a bezradní… No aj v najbolestivejších situáciách nás Boh očakáva, otvára nám náruč a pozýva nás vrátiť sa k Nemu, aby sme objavili, že nás miluje.
Apoštoli videli premeneného Pána svojimi očami. Aby sme dokázali spoznať Pána, musíme otvoriť oči vlastného srdca. Musíme ísť do ticha s Ježišom, aby sme dokázali počúvať to, čo nám hovorí a nanovo uveriť, že On je s nami a neustále opakuje zázrak premenenia aj v našom živote.
Veľkým vzorom je pre nás svätý Dominik, ktorý neustále vstupoval do ticha modlitby. V každom okamihu jeho života bola modlitba silou, ktorá obnovovala a robila stále plodnejším jeho apoštolské dielo. Svedkovia hovoria, že niekedy vstupoval do istého druhu extázy – tvár sa mu premieňala – avšak hneď na to sa s pokorou vracal k svojim každodenným povinnostiam obnovený silou, ktorá mu prichádzala na pomoc zhora. Svätý Dominik nám pripomína, že na začiatku svedectva viery, ktoré máme vydávať, stojí modlitba a náš osobný kontakt s Bohom. Len skutočný vzťah s Bohom nám dá silu, aby sme správne dokázali prijímať všetko, čo prichádza do nášho života, aj momenty bolesti a utrpenia.
Nech príklad a svedectvo sv. Dominika je pre nás povzbudením, aby sme neustále vstupovali do žiarivého svetla Božej prítomnosti – prameňa pokoja a lásky, ktoré všetci tak potrebujeme.
Sr. M. Rajmunda OP
