Sv. Katarína Sienská, žena veľkých túžob

Sv. Katarína Sienská, žena veľkých túžob 29. apríl, sviatok Sv. Katarína Sienská žila v 14. storočí, v období poznačenom nepokojmi a rôznymi nábožensko-spoločenskými ťažkosťami. Narodila sa 25. marca 1347 v Siene a zomrela 29. apríla 1380 v Ríme. Už ako šesťročná prežila veľmi silnú duchovnú skúsenosť s Ježišom, ktorá jej umožnila preniknúť do tajomstva nekonečnej Božej lásky a rozhodujúcim spôsobom poznačila celý jej život. Na základe tejto skúsenosti Katarína premenila svoj život na neustále hľadanie a ohlasovanie Lásky, po ktorej vášnivo túžila a ktorú milovala. Počas dospievania sa často utiekala do samoty, aby sa modlila a konala pokánie, čím sa dostávala do neustálych konfliktov so svojou matkou. Silno priťahovaná dominikánskou spiritualitou už ako 16- ročná vstúpila medzi tzv. „mantelate“ – dominikánske laičky – a to aj napriek nesúhlasu svojich rodičov. Európa, v ktorej Katarína žila, bola veľmi podobná tej našej, poznačená násilím a neistotou z budúcnosti: pápež sa utiahol do Avignonu, čo rozdelilo Cirkev a spoločnosť, mestá trápil čierny mor, poklesla vitálnosť v Cirkvi, objavovala sa kríza náboženského života a strata zmyslu. Katarína sa nepoddala týmto ťažkostiam. Rozhodujúcim spôsobom vstúpila do živých ekleziálnych a spoločenských polemík svojej doby. Osobne alebo prostredníctvom listov sa obrátila na náboženské a politické autority a jasne im pripomenula ich chyby a kresťanské povinnosti. Neváhala vyzvať pápeža, aby nabral odvahu a vrátil sa do Ríma. Navštevovala väznice, chudobné mestské štvrte, nemocnice, kde hľadala opustených, trpiacich a zabudnutých ľudí. Horela túžbou priniesť každému Božiu lásku a Božie milosrdenstvo. Katarínino dielo Katarína po sebe zanechala bohaté dielo, ktoré nám umožňuje poznať jej učenie. Ide o jej spisy, ktoré sú známe pod názvom Listy, Dialóg a Modlitby. Katarínine Listy sú veľmi dôležitým literárnym a historickým materiálom. Adresovala ich skoro všetkým spoločenským vrstvám: dvom pápežom, panovníkom, ale aj jednoduchým remeselníkom či členom svojej rodiny. Jej zbierka obsahuje aktuálne 381 listov. No nie je vylúčené, že v knižniciach starých konventov sa môžu nachádzať ďalšie jej listy. Dialóg je spisom, vďaka ktorému bola v roku 1970 vyhlásená, ako prvá žena v dejinách, za učiteľku Cirkvi. Ide o výmenu otázok a odpovedí medzi Katarínou a tajomným Božím hlasom, ktorý v hĺbke jej duše odpovedá na otázky týkajúce sa najdôležitejších problémov ľudstva. Katarína toto dielo diktovala svojim asistentom na základe výnimočného zjavenia, ktoré mala dva roky pred smrťou. Modlitby, ktoré sa nám zachovali, nediktovala, ale keďže mala zvyk modliť sa nahlas, jej učeníci zapisovali to, čo hovorila. Zbierka, ktorú máme k dispozícii, obsahuje 26 modlitieb, no v skutočnosti ich bolo omnoho viac. Katarína a hľadanie pravdy Čím môže Katarína Sienská osloviť súčasného človeka? Aký význam má jej učenie v dnešnej dobe? Katarína bola ženou veľkých túžob. Túžila po poznaní pravdy. Často si kládla otázku o vlastnej identite: „Kto som?“ Táto otázka znepokojuje aj mnohých...

Smrť a čo ďalej?

V dňoch 21.4. – 23.4. sa v Dominikánskom kontemplatívnom centre Pústý Dvor na Ábelovej stretla najmladšia vetva Dominikánskej rodiny, a to vysokoškoláci z ADOM-u. Posledné stretnutie vysokoškolákov v tomto akademickom roku sa nieslo v celkom trefnej téme: Smrť a čo ďalej? Mohlo by sa zdať, že nás, mladých, ktorí oplývame životom, radosťou i entuziazmom sa takáto téma až tak netýka. Toto zdanie ešte viac umocňovala čerstvá spomienka na radosť zo zmŕtvychvstania Krista, vďaka ktorému je prítomná v najväčšej opustenosti – smrti – láska a život. Opak bol však pravdou. Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že obávaná smrť je jedna z našich najväčších istôt v živote. Toto presvedčenie ešte potvrdzovali aj naše skúsenosti so smrťou prítomnou v našich životoch, pri spomienke na zosnulých kamarátov, známych, spolužiakov či rodinných príslušníkov. Uvedomenie si všetkých týchto skutočností nás viedlo do stredu otázky o smrti. Je to vari koniec? Poctivým čítaním, zamýšľaním sa a diskutovaním sme aspoň trošku nahliadli do tohto tajomstva, ktoré vrcholilo v myšlienke vzkriesenia a úplnosti v Kristovi: Buďte jedno ako som ja a Otec jedno. Ako iste viete, naše stretnutia nie sú len o štúdiu. Tajomstvá, do ktorých nahliadneme, je potrebné hlavne premodliť. Spoločne sme slávili Eucharistiu, modlili sa liturgiu hodín a adorovali Krista s hudobným doprovodom našej sestry Giorgie. Dlhé debaty pri chutnom stolovaní alebo večerné dišputy nás neminuli ani tentokrát. Našu komunitu umocnilo aj prijímanie dvoch nových členov a to Jakuba, ktorý si za patrónku vybral Pannu Máriu stolicu múdrosti a našu Julku, ktorej na tejto ceste bude pomáhať Mária Magdaléna. Neviem ako vás, ale mňa vždy prenikne nádej a láska, keď sa v mladých rozvinie túžba byť v našej komunite a kráčať ku Kristovi spolu s nami a sv. Dominikom. Víkend sme zakončili, tak ako už je zvykom, kázaním mladých. Počuli sme krásne svedectvá, dobré postrehy, zaujímavé myšlienky a dokonca aj báseň O smrti – ktorá končila pri myšlienke spočinutia v Božom náručí. A myslím, že to je to hlavné, čo si odnášame z tohto víkendu. Smrť bola prekonaná! Smrť a čo ďalej? Mohlo by sa zdať, že vysokoškolský ADOM na pár mesiacov akoby zomrie, keďže najbližší VŠ ADOM nás čaká až v septembri. No nádej na stretnutie v septembri v nás umocňujú aj slová Krista: Dievča (ADOM) neumrelo, ale spí! A kto spí, raz sa zobudí . Sebastián...

V Tvrdošíne sestry oslavovali

Sedemdesiat rokov prešlo ako voda – takto s úsmevom zhodnotila svoj vek sr. Andreja Červeňová. V kruhu svojich spolusestier a rodiny poďakovala Bohu za dar života. Jej život je úzko spätý s Oravou, kde  sr. Andreja už dlhšiu dobu pôsobí. Sr. Karola Dravecká, generálna predstavená, jej v mene spolusestier do ďalších rokov života popriala, aby vždy pred očami mala dobrotivú tvár Boha, ktorý sa jej ukazuje v mnohých momentoch...

Kázanie zo žltého domu: Ráno nového života

Keď Ježiš zomrel, pochovali ho. Jeho telo sa nachádzalo v hrobe. Hrob predstavuje miesto, kde sú vložení všetci ľudia – mladí, starí – bez rozdielu, ako žili svoj doterajší život na zemi. Je to akoby pamätník človeka, ktorý je vybudovaný z úcty živých k mŕtvym, ktorých milovali. Kristus však zomrel a bol vložený do hrobu nielen z úcty k jeho telesným pozostatkom, ale aj preto, aby sa po svojom zmŕtvychvstaní stretol so stvorením, ktoré vykúpil zo zla hriechu. Preto smrť už nie je jediným cieľom alebo zlyhaním našej životnej cesty. Práve to ráno prvého dňa v týždni je veľkým prekvapením –  je to prítomnosť prázdneho hrobu. Kristus vstal z mŕtvych, už ho niet v prázdnote hrobu. K Ježišovmu hrobu prichádza Mária Magdaléna. Ona stála pod Ježišovým krížom a teraz hnaná nie zvedavosťou, ale láskou hľadá Ježiša tam, kde ho mŕtveho uložili. Očistená Ježišovou láskou, ako prvá má možnosť vidieť a stretnúť Ježiša. Prichádza „ráno, prvého dňa v týždni, ešte za tmy…“ (Jn 20,1) v čase, keď už svitá, ale slnko ešte neosvetľuje zem. To predstavuje vnútorný stav Márie Magdalény – je v nej svetlo lásky, ktorá ju ženie k Ježišovmu hrobu, no zároveň ešte aj tma zmätku a neistoty, že nevidí Milovaného. „… videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: Odniesli Pána a neviem, kde ho položili.“ (Jn 20,1-2) Je to až nemysliteľné, ale kameň predstavuje pre Máriu Magdalénu istotu, že Ježiš je v hrobe. A táto istota jej je vzatá. Ešte nepochopila, že láska premáha smrť. Hovorí sa, že oko je bránou do srdca človeka. Skutočnosť je pre človeka taká, ako ju vidí. Kameň predstavuje istotu, že Láska je v hrobe, no zároveň aj prekážku, ktorá človeka oddeľuje od Lásky. Podobne aj v našich životoch môže byť tento „kameň istoty“ prekážkou prežívania radostného života naplneného láskou k Bohu, k blížnym i k sebe samému. Dovoľme Ježišovi odstrániť tento kameň falošnej istoty z nášho života. Nechajme sa preniknúť Jeho milujúcou láskou a očistiť sa od všetkého, čo nám prekáža vo vzťahu lásky k nemu a k blížnym. Dovoľme aj našim blížnym, aby nám pomohli odstrániť kameň, ktorý nám bráni „vyjsť z nášho hrobu“ nepochopení, zlyhaní. Možno to bude pre nás prekvapivé a bolestivé. No skúsme prijať ponúkanú lásku a pozornosť našich blízkych. Lebo len láska má oči k videniu pravdy. Aj Ježiša Krista „vidí“ len ten, kto ho kontempluje s láskou. Zaujímavosťou je, že apoštolovi Petrovi, ktorý zaprel Ježiša, je ako prvému oznámené, že Ježišov hrob je prázdny. Presvedčí sa o tom, až keď vstúpi do prázdneho hrobu. Peter zakúsil to, čo nás robí Ježišovými učeníkmi – Pánovu vernosť v našej nevernosti. V evanjeliu zaznieva podrobný popis uloženia plachiet a šatky, ktorú...

Kázanie zo Žltého domu: Na Palmovú nedeľu

Silné reči nás niekedy valcujú ako vlny. Najmä tie vlastné. Ježiš dnes neprednáša obhajobu, ktorá by vyrážala dych. Hovoril s mocou, keď bol na to čas. Teraz mlčí s mocou, lebo nastal čas mlčať. Veľké slová sa niekedy stanú prázdnymi figúrami, ktoré naháňajú strach namiesto toho, aby zasievali život. Čas ohlasovania pôstnych výziev pominul. Nastal čas blízkosti pri Kráčajúcom do Jeruzalema. Viac ako hodnoteniu plnenia predsavzatí a zapierania venujme v týchto dňoch čas Mlčiacemu. Autorka kázne a veršov: postulantka Mirka....